Politická kategória "pravice" sa v Izraeli meria predovšetkým opozíciou voči navracaniu územia. Vzdávanie sa obsadených území, argumentuje sa v nacionálno-religióznom tábore, by zabránilo mesianistickému procesu spásy, v ktorom sa Izrael nachádza od svojho založenia. Oproti tomu pre ortodoxné strany AGUDAT ISRAEL, DEGEL HATHORA a SCHASS, pre ktoré sekulárny štát v rámci procesu spásy, ktorý podľa ich predstavy závisí len od Božej vôle, nehrá žiadnu úlohu, znie kritérium určujúce nezmyselnosť či zmysluplnosť vracania území inak: podľa princípu pikuach-nefeš (záchrana pred ohrozením života), v ktorom je zakotvená vysoká hodnota, akú židovstvo pripisuje životu, otázka znie, do akej miery súčasný mierový proces ohrozuje alebo podporuje bezpečnosť židovského ľudu -tak ako zosvetštení Izraelčania, sú aj ortodoxní Židia v tejto otázke rozdelení na dve skupiny, hoci ortodoxné strany koniec koncov súhlasili s mierovým procesom z Oslo. V sekularizovanej verzii je to práve tento argument, argument bezpečnosti, ktorý uplatnuje LIKUD, zoskupenie, ktoré sa konštituovalo v roku 1973 ako blok strán pod ideologickou strechou "Veľkého Izraela".
Koncom šesťdesiatych rokov pravica zastávala laicistické postoje a bola dokonca vzdialenejšia náboženským stranám než MAPAI. Aký vývoj teda viedol k vytvoreniu izraelskej pravice v jej dnešnej podobe?
Ako mladý štát potreboval Izrael integrujúcu víziu, ktorá by sprevádzala budovanie národa z politického, hospodárskeho a spoločenského hľadiska, ale ktorá by i upevnila vnútornú súdržnosť obyvateľstva voči vonkajšiemu ohrozeniu. Prvá vízia, ktorú novozaložený štát prevzal z Jishuvu (židovskej pospolitosti v Palestíne, ktorá existovala pred založením štátu), mala veľa socialistických čŕt a smerovala k vytvoreniu nového človeka a lepšej spoločnosti v Erec Israel. Zdôrazňovala národnú tradíciu, na ktorú mohol Izrael v tejto krajine nadviazať. Biblia pritom síce slúžila ako učebnica národných dejín, z ktorej sa odvodzovala i prorocká predstava spravodlivej spoločnosti, no aspekty židovskej duchovnosti Tóry táto vízia zanedbávala. Už v päťdesiatych rokoch začala integrujúca sila tejto sekulárnej ideológie slabnúť a s obavami sa začalo poukazovať na odcudzenie dorastajúcej generácie židovskej tradícii.
Šesťdňová vojna, ktorej dôsledkom bolo znovudobytie bibického jadra židovského územia, znamenala začiatok nástupu pravicovo-náboženského mesianizmu na miesto ľavicového: založenie štátu Izrael a výboje roku 1967 boli v tomto poňatí stupienkami procesu Božej spásy - jeho ďalší postup závisí od izraelskej zvrchovanosti v celom Izraeli (erec israel ha-šlemah).
Niekoľko mesiacov po vojne na Jom-Kippur, pri ktorej Izrael utrpel psychologickú porážku, bolo vo februári roku 1974 založené GUSCH EMUNIM. Jeho prívrženci, z ktorých mnohí pochádzali z mladých generácií MAFDAL-u, si dali za cieľ premeniť mesianistickú víziu na politický program, a to predovšetkým znamenalo osídľovanie obsadených území. Mesianizmom inšpirovaný aktivizmus GUSCH EMUNIM takto doplnil dogmu LIKUD-u o Veľkom Izraeli: historický "zväzok" s územím v ideológii LIKUD-u, na rozdiel od ľavicovej a nacionálno-religióznej tradície, nie je súčasťou nejakého ďalekosiahlejšieho spoločenského projektu či mesianistickej eschatológie. Aj argumentácia, že Izrael okupované územia potrebuje, aby si zabezpečil svoju bezpečnosť, nemožno pôvodne pripísať LIKUD-u, a hoci menej dogmaticky, presadzuje ho i ľavica.
Ak by sme označili stúpencov Veľkého Izraela za fundamentalistov, toto označenie by implikovalo , že izraelský pravicový extrémizmus má s inými hnutiami najnižšieho spoločného menovateľa, ktorého by sme mohli s Thomasom Meyerom vymedziť ako "neurčitú negáciu základov osvietenstva a modernizácie". No príťažlivosť ideológie Veľkého Izraela sa v rámci tohto spoločného menovateľa dá vysvetliť len čiastočne. Jej sila nie je v tom, že by ukazovala východisko zo spoločenských a politických problémov moderny tým, že by dávala jednoduché odpovede na otázky zmyslu a že by chcela nahradiť demokratický štát režimom, postaveným na židovským zákone, (halacha). Kým nie je v dlhodobej perspektíve bezpečnosť izraelského štátu a jeho obyvateľstva istá, tieto problémy zostanú sekundárnymi problémami.
# # #
Jicchak Rabin vyjadril niekoľko týždnov pred svojou smrťou v jednom interview názor, že myšlienka Veľkého Izraela už ideologicky i strategicky doslúžila: "Argument Veľkého Izraela už veľmi nepočuť. Počuť ho len občas. Nespokojnosť osadníkov spočíva v tom, že majú pocit, že boli opustení. Nikto už o nich nehovorí ako o strategickom ese. Dva hlavné ideologické momenty - Veľký
Izrael a mimoriadny význam osadníkov pre bezpečnosť Izraela - už skoro vymizli."
A naozaj, s mierovým procesom sa otvorila šanca, že starú víziu znovu nahradí nová, že víziu mesianistickej ideologie nahradí vízia mieru. Kultúra smútku nad Rabinovou smrťou, rozvinula ju predovšetkým izraelská mládež, naznačila, že táto vízia, ktorú symbolizoval Rabin, má značný potenciál.
Samotný úspech mierového procesu bude nutnou podmienkou takéhoto etablovania novej vízie, a môžu ho kedykoľvek ničiť nové teroristické útoky. Aj séria útokov vo februári a v marci 1996 znovu vyvolala známy politický mechanizmus: pocit ohrozenia v obyvateľstve okamžite, hoci aj v tomto prípade len krátkodobo, vyvolá posun verejnej mienky v prospech LIKUD-u, ktorému sa pripisuje väčšia kompetencia v bezpečnostných otázkach než Strane práce. V tom bude i v budúcnosti príťažlivosť pravice: pre všetkých tých, ktorí by nesúhlasili s historikom a novinárom Tomom Segevom, že ani teroristické útoky vzhľadom na mierový proces zásadne nič nemôžu zmeniť - aj keby to bolo to najhoršie, čo sa o týchto atentátoch dá povedať.
Z Neue Gesellschaft Frankfurter Hefte. Číslo 6, máj 1996, bolo venované téme fundamentalizmu. Titul a medzititulky - Fórum.
Autorka (1972) študuje politické vedy na Otto Suhart Institute v Berlíne, od novembra 1995 do februára 1996 absolvovala stáž v Nadácii Friedricha Eberta v Tel-Avive.
