medzi antisemitov, totiž že Židia nepochopili túžbu Slovákov po vlastnom štáte preto, že vlastný štát nemali a naveky sa túlali svetom. Súčasne však tvrdím, že to vo mne prebúdza hlbokú skepsu. Ak si národy budú svoje štáty vybojúvať tak, ako som toho bol svedkom ja na Slovensku, a iní napríklad v Bosne či hoci aj v Izraeli, tak nás čakajú desaťročia ťažkých a fatálnych konfliktov. Všetci chcú mier, málokto však má rovnaký názor na spôsob, ako ho dosiahnuť. "Hlupákov, ochotných chytiť do rúk zbraň, je dosť na oboch stranách," povedal mi cestou na letisko taxikár - nevedno, či to bol Palestínčan alebo Žid.
Bol som v Izraeli hlavne na dovolenke. Plné misy čerstvej zeleniny a čerstvého ovocia patria ku každému jedlu. Vynikajúce syry, nátierky, omáčky, chleby a málo mäsa. S istou nostalgiou som však spomínal na írske, anglické, mexické a írečité české krčmičky, napríklad v Prahe. K ich atmosfére totiž patrí aj čosi, čo v Izraeli nevidíte - popíjanie. Človek, ktorý si tu dá cez deň panáka "len tak", je zvláštnosťou, a taký, ktorý si dá dva, je alkoholik. Pri jednej osamelej prechádzke Tel Avivom sa však aj mne podarilo nájsť normálny pajzel. Bola sobota, a to je deň, keď izraelské rodiny vyrazia naobliekané na promenádu a na prácu či rozjarenú zábavu ani nepomyslia. Tu však, neďaleko historickej Jaffy na brehu Stredozemného mora, posedávali vandráci azda z celého sveta spolu s domácimi stratencami. Príšerne revala muzika a všetci mľandravo popíjali. Keď som chcel zaplatiť, čašníčka sa mi prihovorila po poľsky. Možno aj my Stredoeurópania nosíme na čele napísanú svoju príslušnosť.
V jeden sviatočný deň pesachu - zrejme najväčšieho zo židovských sviatkov, ktorý má pripomínať oslobodenie z egyptského otroctva - som sa ocitol v malej štvrti na pomedzí východného a západného Jeruzalema, v štvrti, obývanej chasidmi. Chasidi sú najortodoxnejšia židovská komunita. Pogromy a holocaust prežil iba zlomok z nich a dnes žijú azda len v Izraeli, Londýne a New Yorku - zásadne pospolu a tradičným spôsobom života. Poznáte ich okamžite: muži nosia širokánske okrúhle baranice a čierne kabáty aj v najhorúcejšom lete. Spod čiapok im visia pajsy. Z akejsi brány sa zrazu vyrojil kopec detí - na hlavách kepelká a pajsy ako dospelí. Nezabudnem na výrazy ich tvárí, keď ma zazreli. Ten, čo mi bol najbližšie, si v úprimnom zdesení zakryl ústa. Musel som im v tričku, texaskách, bez pajsov a klobúka pripadať naozaj príšerne. Začul som dokonca pokrik "Goim! Goim!" Bolo to asi z rovnakého súdka, ako keď na mňa kedysi decká pokrikovali "židák! židák"!. Boli to však decká komunity, o ktorej sa vie, že nikdy v histórii nepoužívala svoju vieru ako zbraň či na ospravedlnenie násilia voči komukoľvek.
# # #
A teraz trochu o Palestínčanoch. Jeden deň som strávil v Betleheme, v rodine miestneho aktivistu a jeho ženy, Češky. 26 percent obyvateľov Betlehema sú kresťania, zvyšok moslimovia. Všetci sú však obyvateľmi a občanmi palestínskeho autonómneho územia. Predstavte si, že žijete desať kilometrov od Jeruzalema, ale môžete tam ísť, až keď absolvujete úmornú púť za rozličnými potvrdeniami a povoleniami. V čase mojej návštevy - po štyroch samovražedných atentátoch palestínskych fanatikov v Jeruzaleme, Ašchode a Tel Avive - malo povolenie pracovať na izraelskom území zo 120 000 Palestíncov asi 3000. Jeruzalemský taxikár s nami mohol ísť až do Betlehema, betlehemský iba po hranicu mesta.
Dosť ma zamrazilo, keď som počúval od svojho betlehemského známeho o polroku, strávenom v izraelskom väzení - jedny nohavice a jedna košeľa na celý čas. Hovoril mi to muž, ktorý robil ekonomického poradcu Jásirovi Arafatovi a ktorý za palestínsku stranu pripravoval mierový proces a osobne sa zúčastnil napríklad na izraelsko-palestínskych dohovoroch v Oslo.
Prídel vody od izraelských úradov, prehliadky na každom kroku, nedôvera prameniaca z predsudku, podľa ktorého čo Palestínec, to terorista, vysoká nezamestnanosť, mizerná životná úroveň. Kým priemerná palestínska rodina na autonómnom území musí vyžiť zo 600 šekelov mesačne, čo je asi 6000 našich korún, priemerný príjem v Izraeli činí 5400 šekelov. Nájsť v takýchto podmienkach zúfalca, ktorý vymení mizerný život za peniaze pre rodinu, prísľub rovnej cesty do neba a obloží sa výbušninou, je zrejme ľahšie, než by si našinec myslel. Tušia všetci tí kultivovaní, pracovití a súčasne blabohobytní obyvatelia Tel Avivu, Haify, čo sa deje na Západnom brehu? A prečo za tie roky prítomnosti v Gaze nepomohli elektrifikovať toto územie, vybaviť ho dostatkom vody?
# # #
V čase môjho pobytu v Tel Avive sa tiež končil proces s Rabinovým vrahom. Vo svojej záverečnej reči povedal, že vraždil za Boha a za Národ. Boh a Národ je zrejme univerzálne zaklínadlo fanatikov všetkých národov a náboženstiev. Hovorí sa, že militantných fanatikov je na oboch stranách iba niekoľko desiatok. Dokážu však zaplniť titulné strany denníkov, televízne spravodajstvo, ulice ozbrojenými vojakmi, cintoríny čerstvými hrobmi, ovplyvniť atmosféru krajiny. Príkladom je mesto Hebron - domov teroristickej palestínskej organizácie, Hamasu. Žije tu 415 židovských osadníkov medzi viac ako stotisíc Palestínčanmi. Je to však zvláštne spolužitie - židovská komunita obýva hermeticky uzavretú pevnosť a denne tu manifestuje svoje odhodlanie nevzdať sa práva na tento kus zeme. Formovanie židovsko-palestínskych vzťahov sa tu stáva istým spôsobom predobrazom budúcnosti krajiny.
Písané pre Slovenské listy a SME-Fórum
Autor (1944) je sociológom a prognostikom, jedným zo zakladateľov a v rokoch 1990 a 1991 predsedom VPN, od roku 1992 žije v Prahe.