Keď kamión vezúci redaktora SME zastane v sobotu večer na stráženom parkovisku vo Vyšegore, do Moskvy zostáva už "len" 310 kilometrov a na ubolený chrbát hodí svoj podpis ďalší deň trmácania sa po rozmlátených cestách. K nákladiaku hneď pribehne domáci a pýta sa: "Madam?" "Akú madam?" odpovedáme protiotázkou. "No madam - Bátrfláj," zasmeje sa obchodník. V zadymenej miestnosti blízkeho baru posedávajú dévočky so smutno prázdnymi očami a hoci kapela vyhráva, parket zíva prázdnotou. Pasák kývne hlavou a 35-markové ženy sa zdvihnú a tancujú. Novovekí kovboji jedia, popíjajú a diskutujú o práci. Rusko ukazuje jednu zo svojich tvárí: prostitútky v ľudových krojoch sa vo varietnom programe snažia rozpáliť obecenstvo, speváčka spieva poigrájem nemnóžko a zapnutý televízor nad barom dotvára bizarnú kulisu. Ako šialený videoklip ukazuje zábery z čečenskej vojny - tanky, streľbu, mŕtvoly - nikoho však tieto pohyblivé obrázky nezaujímajú. Do krajiny briez sa ako do nenásytnej, bezodnej jamy valí na kolesách tovar. Kamióny sa zastavujú na noc, aj to však nie je pravidlom, pojem čas stráca svoje presné rozmery. Ráno sa opäť pohneme, aby sme v pondelok dorazili do cieľa. Dnes je utorok, za sebou máme 2588 km a noc uprostred rozbahnenej cesty pri novostavbe francúzskej firmy, kam sme doviezli automatickú linku na výrobu mydiel. A pritom naposledy sme sa sprchovali - kedy vlastne?