Kamaráti, ktorí pravidelne navštevujú folklórne festivaly, ohrnovali nad Východnou nos. Vraj je to už príliš skomercionalizovaná záležitosť, oni uprednostňujú komornejšiu Detvu. Môj prvý dojem z festivalu im v duchu dával za pravdu. Mala som skôr pocit, že som vošla na sobotnú burzu. Na lúke hneď za centrálnym vchodom porozkladali svoje šiatre plné tržnicových handier stánkari, ktorých nájdeme po celej republike. Sem smerovali prvé kroky mnohých účastníkov. Na druhej lúke bol raj pre tých, ktorí sa na Východnú prišli najmä dobre najesť a ešte lepšie napiť. Aj ich bolo nemálo. Mnohým sa ligotali oči a znalosť ľudových piesní demonštrovali najmä čo najhlasnejšou interpretáciou. Ale bola tu aj tretia lúka. A na tej bol, našťastie, najväčší stisk. Lebo práve tu bilo srdce festivalu.
AKO SA PERNÍKY KRIESILI
Tradičným podujatím na Východnej je Jarmok ľudových remesiel. Dá sa nielen kupovať, ale aj sledovať, ako sa rodí bačovský plstený klobúk, vyrezáva medveď na javorovom črpáku či šúľajú pravé slovenské cigary. Takmer zabudnuté debnárske remeslo pripomínal Bohuš Račko z Pribyliny. Techniku výroby sa naučil od starých majstrov, no keďže debnárske výrobky dnes už nemajú praktické využitie a ich výroba je veľmi náročná, zhotovuje iba modely. Je to až šestnásť rôznych nádob s ľubozvučnými názvami ako dbanka, šechtár, geleta, ľagvica, járt, šafel či putňa. Vyučený strojár je známy aj ako výrobca valašiek s bohato ozdobenými poriskami, praciek, spôn a v poslednom čase aj výrobkov z kože.
Cyril Ganžala z Pohorelej je z ovčiarskej rodiny. Muži sa v nej živili chovom a pasením oviec, sami si vyrábali bačovský riad. Od otca a deda pochytil majster Ganžala tradície pastierskeho rezbárskeho umenia. Od roku 1982 vyrába črpáky pre ÚĽUV. Nepotrebuje výtvarníka, všetky sú jeho vlastnými námetmi. O ľudové remeslá sa zaujímajú aj najmladší. Učni cukrári-pernikári z Nitry chcú nielen zdobiť perníčky, ale aj vzkriesiť remeslo starých medovnikárov - vtláčanie medovníkov do drevených foriem - ktoré na Slovensku patrí medzi zaniknuté. Začali tým, že sa pod dozorom skúseného majstra sami pokúšali vyrezať medovníkovú formu podľa starodávnych vzorov.
AKO BABKY UJÚKALI
MIMO PLÁNU
Samozrejme, najväčším magnetom sú folklórne vystúpenia. Spomenúť všetky je nemožné. A tak aspoň najväčšie tohtoročné ťaháky. Na prvý pohľad nesúrodé skĺbenie rockerov a ľudových tanečníkov. Teda konglomerát Elán - Lúčnica. Že to však ide celkom pekne dohromady, si vyskúšali v Bratislave, Košiciach, dokonca i pred vypredanou pražskou Lucernou. A Tam okolo Levoče na nôtu We will, we will, rock you, fungovalo aj na Východnej. Dokonca tak, že pritiahlo desaťtisíc divákov, z ktorých podstatná časť sa na nemalú radosť organizátorov postupne presúvala bližšie a bližšie k pódiu. A čo si o skĺbení myslia samotní aktéri? Ján Baláž: "Myslím si, že moderná hudba je v podstate to, čo bol kedysi folklór. Pesničky, ktoré si ľudia spievajú tak, ako si ich vymýšľali a spievali naši predkovia. Je to len novodobý spôsob vyjadrovania sa." Keď sme sa na názor pýtali čistokrvnej lúčničiarky, čo čert nechcel, narazili sme na jedinú Moravanku v súbore, Alicu Nojmanovú. Študuje na VŠMU a v Lúčnici je už piaty rok. Absolvovala všetky spoločné vystúpenia a priznala, že hoci Elán je v Lúčnici obľúbená kapela, boli spočiatku obavy, či pôjdu dohromady. Ako sa ukázalo, neopodstatnené. A čo Alicu priťahuje na slovenskom folklóre? Že je temperamentnejší a viac sa pestuje a udržuje než v Čechách.
Druhým vrcholom bol sprievod Východnou. Jeden kilometer pochodovala asfaltovým javiskom najbizarnejšia mätež krojov z celého sveta. Temperament sa dal merať aj podľa ich prístupu k prizerajúcim sa. Niektorí boli štedrí, rozhadzovali perníčky. Iní neodbytní, potiahli vás do tanca, nedbajúc na prípadné vzpieranie sa. Novozélandčania ochotne pózovali v objatí so slovenskými domorodkyňami a Senegalčanom sa neveľmi páčilo, keď im rúči slovenskí junáci s prílišnou vervou probovali blany krehkých bubienkov. A keď jeden z fotografov, na oku fotoaparát s teleobjektívom, neodhadol, že rebriňák s koňmi má už doslova pred nosom, poplašené vezúce sa babky ujúkali celkom mimo plánu. Páčili sa deti z celého Slovenska pasujúce sa s Kriváňom a od záverečného galaprogramu Čas dozrievania prichodí k nám, neodradil ani dážď. Ten sa, mimochodom, Východnej po celý čas vyhýbal, hoci sivé mraky spochybňovali už úspech sobotného sprievodu. Napokon sa pod dáždnikmi odkrútilo iba záverečné vystúpenie. No keďže išlo o výber toho najlepšieho, čo bolo potancované a pospievané na doštených pódiách tohtoročnej Východnej, na mokrých lavičkách nebol problém vytrvať.
