zácie. Živočíšna dravosť poznačujúca náš návrat (prameniaci v kolektívnej nevedomosti o posune sveta o krok ďalej) k ranému kapitalizmu sa dostáva na scénu aj v taktike športovej politiky. Kombinácia nomenklatúrnych a mafiánskych praktík je vlastná práve tak občianskemu životu, ako športu. Mohol by som hrešiť, že práve tieto praktiky ma pripravili o dve tretiny nášho športového sveta, práve o tie dve tretiny, ktoré dnes vyhrávajú, ale nebudem.
Myslím si totiž, že aj v tom kýptiku je dosť takých, ktorí by vyhrávať vedeli, lebo Boh nerozhadzuje talent podľa štátnych hraníc namaľovaných špekulantskými politikmi, ale podľa svojho. Mohli by sme vyhrávať, mohli by sme byť lepší - to by však do športu musel vstúpiť šport. Jeho duch. Vedomie, že ak súťažím, môžem aj prehrať. Umenie odísť s porážkou je vôbec prvou morálnou hodnotou, ktorú tento spoločenský jav ľudstvu dal. Škandál, ktorý sa rozpútal okolo slovenského hokeja, hovorí, opakujem, že nesúdim, hovorí o tom, ako málo sme sa zo športu naučili. Dosť vieme z komunistického protekcionárstva a mafiánskej manipulácie. Málo zo športu, teda zo života, lebo šport je jeho obrazom.
Nejde len o hokej.
