POPRAD (SME - VOJTECH JURKOVIČ) - Popradský rodák Július Šupler ukončil slovenskú etapu svojej kariéry. V piatok sa rozlúčil s deťmi Bajkou, Marekom, psom Dinom. Posadil do auta manželku Ľudmilu, s ktorou si počas desiatich dní vydýchne v chorvátskom Gradaci. Po návrate ho už naplno opantá cestovná horúčka. Dina zverí starému otcovi, vypapieruje posledné formality a v polovici augusta odletí do svojho nového pôsobiska - amerického Portlandu. Zatiaľ sám.

"V slovenskej reprezentácii som toho zažil naozaj veľa. Od pamätnej komplikovanej cesty do francúzskeho Rouenu vo februári `93, keď letecké linky zahatala hustá hmla, až po viedenský šampionát. Zväčša sme s chlapcami zažívali príjemné, i keď boli i horšie chvíle."

# Najhoršie?

"Mnohí možno už zabudli, ale keď sme počas céčkarského šampionátu prehrávali s Kazachstanom 0:2, bolo mi biedne. V poslednom zápase v Poprade s Bieloruskom nezabudnem na moment, keď za stavu 2:1 korčuľoval súperov útočník od modrej sám na Hartmanna a Edo v poslednej chvíli zlikvidoval skákavý puk ľavou nohou. Keby mu to vtedy preskočilo betón, dávno by sme boli asi všetci inde. Zlé to bolo aj za stavu 0:2 na bratislavskom B-šampionáte s Lotyšmi. No a, samozrejme, náhla smrť v predĺžení z hokejky Rusa Vinogradova vo štvrťfinále olympiády v Lillehammeri. Vtedy som sa nezdržal a uľavil som si kopnutím do mantinela. V tom momente som mal na mysli, koľko ľudí doma tresklo do televízora."

# Výpočet príjemných zážitkov by bol nesporne dlhší.

"Oslavné chvíle po postupoch z olympijskej kvalifikácie, zo svetových šampionátov C- a B-kategórie. Ja si však vážim aj to, že hráči sa vždy tešili na návrat do reprezentačného kolektívu, že prileteli zo všetkých kútov sveta natešení, že mali vždy chuť. V takej atmosfére bola radosť robiť. Nikdy nezabudnem ani na "šiestych hráčov" v podobe domáceho publika v Spišskej Novej Vsi, v Poprade i v Bratislave."

# Možno si to ešte neuvedomujete, ale rovnako rýchlo, ako sa Slovensko prebilo z céčka do áčka, ste sa stali trénerským vzorom.

"Radšej by som hovoril o tých mojich. Klasickými vzormi boli pre mňa Laco Horský a Ján Starší. V Poprade som ako asistent začínal po boku Ruda Šindelářa. Ten ma naučil veľa praktických ťahov. Neskôr dnes už nebohý Nitka, potom Milan Skokan, Jindro Lidický. Vždy som sa snažil prebrať pozitívne veci z každej strany."

# Renomé ste si vybudovali počas troch medailových rokov korunovaných federálnym titulom v trenčianskej Dukle.

"Nádherné časy. Lajna Pálffy - Petrovický - Jánoš, obranca Švehla. Ale nechcem to v tejto chvíli príliš rozoberať, aby mi niekto nevyčítal, že znovu otváram tému ,mojich hokejových detí`. To sa ma dosť dotklo."

# Tak sa radšej pristavme pri vašom menej vydarenom roku v Košiciach, kam ste "prestúpili" hneď z Trenčína.

"Bola to vysoká škola analýzy zákulisných vzťahov. Zišla sa mi. Nemienim zakrývať, v Košiciach som urobil niekoľko chýb. Ale aj na toto obdobie spomínam rád, aj na hráčske ,beťárstva`, ktoré som neprekukol

vždy včas."

# Tešíte sa na Ameriku?

"Dráždi ma. Treba sa odvážiť a ísť, kým nie je človek pristarý. Cítim, že sa musím nadýchnuť nového rozmeru. Domáce pomery po rokoch zákonite unavia. Cudzina je nová motivácia, najprv sa pustím do boja s praktickou angličtinou."

# Čo vám bude v Portlande najviac chýbať?

"Typické slovenské negatívne vlastnosti. To, samozrejme, myslím ironicky."

# Odkaz?

"Trénerovi nástupcovi šťastnú ruku a hráčom, aby nadviazali na kontinuitu úspechov."