ík # Dirigent: Július Selčan/Rudolf Geri # Réžia: Jozef Bednárik # Hrajú: Zdena Studenková, Vanda Konečná, Jozef Novotný, Stanislav Pitoňák, Maroš Slovák, Gabriela Dolná ai.
"Veľmi rád vykorisťujem gýč, aby som dosiahol výsledok, ktorým by mala byť koláž. Koláž poézie, ale i sentimentu, koláž poklesnutého s klasicky čistým," vyznal sa pred časom Jozef Bednárik. Pochopiť toto jeho vyznanie v celej šírke je však možné až po zhliadnutí niektorého ním režírovaného muzikálu. Resp. povedané s kritikom: "To, čo Bednárik povie, aj uskutoční. Samozrejme, s väčšou obraznosťou..." Košičanom a Prešovčanom, ktorí sa za jeho predstaveniami nevybrali do Bratislavy, Prahy či Brna sa takáto príležitosť naskytla v závere divadelnej sezóny pri uvedení muzikálu Sweet Charity. Bednárikova poetika je za roky, ktoré muzikálom venoval, dostatočne zachytená v množstve recenzií a poznámok a dá sa povedať, že sa na nej nič podstatné nemení. Za dôležité považujem pripomenúť predovšetkým jednu vec - fakt, že ústredným prvkom je pre neho divák. A to je v dnešných časoch, keď sa mnohí snažia za každú cenu "dostať" do divadla často aj myšlienky, ktorým rozumejú iba oni sami (len či vôbec) a robia z divákov doslova "hlupákov", nemalá devíza. Bednárik sa svojmu divákovi prihovára od prvého momentu, ako nechá vstúpiť na javisko svoju hrdinku - Sladkú Charity spomedzi divákov - až do posledného potlesku. Dokonca myslí na diváka natoľko, že doslova sleduje jeho myšlienky a "usmerňuje" ich s pomocou svetelných nápisov na javisku tak, aby skutočne pochopil klasické "čo tým chcel básnik povedať". A popritom ponúka zábavu. Latku však nekladie nízko. Sám hovorí, že "napriek istej muzikálovej prostoduchosti, intelektuálovej redukcii skúšam sofistikovať muzikál výtvarnou metaforou, kolážou, vizuálnym ozvláštnením, dráždivým spojením triviality a gýča s poéziou a nehou". Aj preto, aby toto všetko dokázal v ohraničenom priestore javiska a presne vymedzenom čase, si starostlivo vyberá spolupracovníkov - "muzikálovo" spriaznené duše: Ladislava Vychodila, ktorý vytvoril veľmi funkčnú scénu, Ľudmilu Várossovú, na ktorej kostýmoch nebolo cítiť finančný nedostatok, choreografa Jána Ďurovčíka, ktorého dynamická choreografia uchvátila nielen obecenstvo, ale aj samotných účinkujúcich. A aj keď na začiatku sa zdalo, že neprítomnosť dirigenta Ruda Geriho bude Bednárika skľučovať, prešovský Julo Selčan si ho určite svojím výkonom získal. Pokiaľ ide o herecké výkony (spomenúť každého je nad možnosti tejto recenzie), pozornosť si zaslúžia predovšetkým hlavné predstaviteľky. Zdena Studenková a Vanda Konečná, ktoré vytvorili fantastickú atmosféru a ktorých nadšenie sa priam prenášalo do hľadiska.
Bednárik, tak ako už neraz predtým, stvoril aj na východe predstavenie invenčné, výtvarne bohaté, dynamické v prejave. Čo dokázal možno nad očakávanie, to bola fantastická chuť "robiť" divadlo, ktorú vrátil domácim hercom. A to je nezaplatiteľné. Dúfajme teda, že je tu opäť čas divadelný, lebo ako hovorí Ľubo Roman: "Bednárik dokáže spĺňať sny." Ale o tom sa musí presvedčiť každý sám.
