Autor patrí k najmladšej generácii slovenských prozaikov. Narodil sa v Papíne neďaleko Humenného. Žije v Bratislave, ale na východ, do svojho rodiska, sa vždy rád vracia - telom, duchom, ale najmä slovom. V. Pankovčín debutoval prózou pre deti, v roku 1992 mu vyšiel výber poviedok Asi som neprišiel len tak, no a čitateľský úspech mu priniesla hlavne kniha Marakéš, z ktorej úryvky priniesol na pokračovanie aj denník SME. To však bolo ešte v roku 1994, dnes je už na pultoch ďalšia Pankovčínova kniha Tri ženy pod orechom, dokonca v jednom rozhovore autor prezradil, že na jeseň pripravuje nový román. Radi počkáme, najmä po prečítaní posledného titulu, ktorý len potvrdzuje, že prívlastky typu "slovenský Márquez či Radičkov" neboli pri mene V. Pankovčína použité náhodne. Aj tentoraz vstupujeme do neopakovateľného a jedinečného sveta tak trochu bizarných a excentrických postáv. Aj tento príbeh sa odohráva v Marakéši, ktorý, ako hovorí sám autor, "nie je Papínom, ale imaginárnou dedinou kdesi na východe Slovenska".
Tri ženy, tri príbehy, jeden osud. Malé dejiny Marimky, Ilony a Martušky sa prelínajú s veľkou históriou. Možno to nazvať aj malým príbehom veľkých tragédií, kde ženy "rodia históriu", aby ju vzápätí so svojimi manželmi aj pochovali. Otec najstaršej zomiera na talianskom fronte, neskôr pracuje u žida Hausnera, s ktorým čaká dieťa. On ju vyhodí na ulicu a vtedy "prvýkrát zazrie v záhrade Večného Žida, v čiernom plášti, v klobúku a s bradou". V tej chvíli sa lámu aj veľké dejiny a osud kresťanskej Európy. Rozprávač to vypovie v štrnástich vetách - insitnú ľudovú veršovanku "Do Prešova ide vlak...", ktorú na Židov vykrikovali deti, strieda biblická parafráza: "Čo vidíte na nás, čakajte aj na sebe!" Osudy druhej generácie sa už odohrávajú po druhej svetovej vojne. Skutočné dejiny, skutoční hrdinovia. Osudy žien už neformujú "exotickí" Židia, ale tvrdí baníci zo socialistickej Ostravy. Najmladšia Martuška však neodchádza do "civilizovanej proletárskej metropoly", ale zostáva doma, aby ešte uvidela možno posledného "katolíckeho anjela", ten sa však buď stráca, alebo sa mení na opitého grobiana. Martuška sa doobeda hrá s bábikou a večer sa rozdáva, všade a každému. Táto apokalyptická vízia sveta sa končí vytnutím symbolického orecha - archetypálneho stromu života. "Bola jeseň. Na lavičke pod holými stromami sedel Večný Žid. Dve ženy si sadli k nemu a začali čakať na koniec sveta." Takto končí svoju novelu "magický rozprávač" V. Pankovčín a nám nezostáva nič iné, len čakať na nové príbehy a prekvapenia.
