História je matkou života, nepochybujem o tomto citáte, ale taktiež nepochybujem, že mnohí ju nečítali, nečítajú alebo nechcú čítať, lebo mnohé svoje a svojské názory by museli korigovať. Ale oni naopak korigujú históriu tak, aby im vyhovovala a slúžila ako upratovačka a leštila všetko, aj to, čo sa ani nedá vyleštiť. Bože môj, koľko múdrych kníh bolo napísaných, koľko vynikajúcich obrazov bolo namaľovaných, koľko hudobných diel bolo skomponovaných a ľudstvo ako celok sa nepoučilo a nechá ich zapadať prachom svojej nedbanlivosti a nezáujmu a núti sa do apokalypsy, a to nielen ducha, ale i sveta. Prehnane dramatické? Nie, lebo samotná dramaturgia ako taká by chcela usmerniť k lepším a väčším nádejam. A tu sa pozastavím pri dramaturgii košického divadla mojich čias.
Prvým dramaturgom bol Julo Zborovjan. Borodáč i Chmelko ho ním urobili hneď po tom, ako vyšiel v roku 1945 z väzenia, kam ho poslali jeho najbližší priatelia ešte zo štúdií, vtedajší jakobíni novej doby. Takmer všetci sme jej boli poplatní - nuž i dramaturgia. Kde-tu cez klasiku prepašoval do dramaturgického plánu slovenských klasikov. Bol to ako taký lúč do tmy. Príchodom dramaturgičky Gity Majerovej, už absolventky dramaturgie AMU, sa začala éra plánovitého nového plagátu našich divadelných predstavení. Vďaka jej odvahe sme zaradili na repertoár Hru o láske a smrti od Rollanda. A to za humnami, v Maďarsku, vystrájala revolúcia. A z javiska hrmeli odvážne slová Courvoisiera (hral som ho ja) o Robespierrovi, Maratovi a Dantonovi. Nič neostal dlžný ani girondistom ani jakobínom. Pri vstupe na javisko som cítil vedľa seba pána Rollanda a všetkých ostatných šľachetných filozofov a ľud. Courvoisier prichádza z konventu a vo svojom 14-minútovom monológu odhaľuje zámery všetkých mocných. Vravím o 14 minútach preto, lebo vždy po skončení monológu som sa nebadane pozrel na hodinky, ukryté pod rukávovou čipkou kostýmu, či som dodržal čas i s tými dramatickými pauzami. Väčšinou to bolo naozaj štrnásť minút, dakedy plus-mínus pol minúty. Spomínate si na výrok pána doktora Štefana Krčméryho: "Pán režisér, dnes to bolo dlhšie o 5 minút!!!" Preto som rešpektoval čas, čo nepochybne ohraničuje i kvalitu. A preto som po druhom boku cítil i pána Krčméryho. Ďakujem im obom. Réžiu mal mladý Otto Katuša, ale urobil ju na výbornú. Úspech bol veľký, možno ovplyvnený vtedajšou atmosférou politického diania. No najväčší úspech možno pripísať kolegyni Julke Čunderlíkovej, ktorá hrala "moju" Sophiu, ktorá ma nakoniec opúšťa a zanecháva prúdu revolúcie. Jej herecký výkon bol vynikajúci. (Tu musím byť krutý, ale úprimný k ostatným kolegyniam, vďaka svojmu talentu a veľkému citu bola pre mňa Julka Čunderlíková partnerkou, s ktorou sa mi hralo najvrúcnejšie a najlepšie. Nech mi je prepáčené, ale bolo to tak. A bolo to tak, aj keď sme boli i s Chmelkom na koberci krajského tajomníka KSS, ktorý nám oznámil, že prišlo k nemu udanie o tom, že "súdružka" Čunderlíková vlastní 11 tuzexových svetrov. Udala ju vlastná kolegyňa. Musím povedať, že Chmelko i ja sme mlčky odchádzali z koberca a hanbili sme sa ako psi. Krajský tajomník sa zaoberá svetrami. Jóóój! A to nebolo naposledy, čo sme od neho odchádzali ako zošľahaní psi. Bolo to tak aj v prípade režisérky Magdy Husákovej, ktorú sme angažovali, keď bol jej muž Gustáv Husák vo väzení. Ja som s Chmelkom chodil sťaby umelecká "arabeska", lebo v tých časoch mi bol udelený titul laureát štátnej ceny K. G. Ale o tom potom, alebo lepšie povedané, nech o tom píšu iní.)
Po tejto vsuvke vraciam sa späť k predstaveniu R. Rollanda. Keď som v Prahe povedal kolegovi hercovi Vnoučkovi, čo hráme, ten zdesene sa opýtal: "To jsem zvědavej, jak z toho vybruslíte." No, môžem povedať, že sme nekorčuľovali a ani sme nespravili rittberger. A azda i preto sme mali divadlo plné, ešte i na "kakaši" boli študenti, a to nás tešilo a hrialo.
I dnes ma hreje pocit, že pod túto postavu sa môžem podpísať plaeno titulo. Nepočítam javiskové postavy, ktoré som odohral, koľko ich bolo za 42 rokov, ale môžem povedať, že z nich iba takých štyri-päť podpíšem svojím plným menom. I dnes počujem klopanie na dvere "v mene revolúcie!", ktoré sa mi vždy zmenilo na prvé takty V. osudovej: ti, ti, ti tíí, ti, ti, ti, tíí!!
Nie nadarmo kritik Sergej Machonin napísal po predstavení, keď sme hosťovali v ND: "Celú noc som nemohol spať a prechádzal som sa sám pri Dunaji a rozmýšľal som o revolúcii."
Uvedenie Hry o láske a smrti bola zásluha Gity Majerovej, po ktorej zaklopali na dvere ďalší mladí dramaturgovia: Tibor Ferko, Laco Obuch a Števo Fejko.
Autor: JÁN BZDÚCH
