Človek by si myslel, že po dvoch premiérach, ktoré si Jana Hubinská naplánovala takmer na koniec divadelnej sezóny, bude mať herečka leto prázdninové. Nie je to však tak. Po Smrti v ružovom, divadelnej hre Ľ. Feldeka o Edith Piafovej, ktorú hrá a spieva v divadle West, a Živote v ružovom - večere šansónov, ktorý pripravila pre Istropolis, si nedáva pauzu. Celé leto bude aj so svojou štvorročnou dcérou Sárou odskakovať do Čiech, kde nakrúca s Hynkom Bočanom televízny seriál Zdivočelá země. Hrá tu hlavnú ženskú rolu, manželku Martina Dejdara. No a v pauze medzi filmovačkami si vykasá rukávy a bude prestavovať nový starý byt, do ktorého sa čerstvo presťahovala.

# Začnime večerom šansónov, ktorý ste odpremiérovali úplne na konci júna. Spievate tu nielen slávne piesne Edith Piafovej, ale pôvodnú slovenskú tvorbu. Slovenské šansóny pre vás napísal Víťazoslav Kubička, texty Zuzana Krížková. Pri týchto piesňach je však spoluautorkou i speváčka, piesne musia byť jej osobnou výpoveďou. O čom ste cítili potrebu spievať?

"Myslím si, že každá muzika vyjadruje životný postoj. A väčšina pesničiek je o láske. Šansóny určite. Aj naše sú teda o láske, míňaní sa a stretávaní."

# Edith Piafová bola preto taká sugestívna šansoniérka, že to, o čom spievala, zažívala na vlastnej koži. Máte svoje piesne prežité aj vy?

"Väčšina šansoniérov, keď spieva, musí zároveň aj hrať. Ona nie, všetko zažila. Chvalabohu, moje zážitky tomu, čo v živote preskákala Edith Piafová, nesiahajú ani po členky. Ale na druhej strane, tiež som si toho už v živote dosť vymyslela."

# Napríklad ste osem mesiacov zakúšali ako barová speváčka život nočného motýľa. Ako sa úspešná absolventka VŠMU, pamätám si vás na škole z mnohých veľkých postáv, dostane do baru?

"Celé to bola v podstate náhoda. Po VŠMU som išla ešte študovať muzikálovú školu do Poľska. Skúšali sme tu muzikál Metro, ktorý sa mal uviesť aj na Broadway. Hoci podmienky boli dosť tvrdé, veľmi ma to bavilo. K tancu a hudbe som mala vždy blízko. No potom sa mi stala menšia nehoda. Zranila som sa a musela som školu nechať. Myslela som si, že sa nič hrozné nedeje, doma ma malo čakať angažmán. V novom divadle, ktoré skupina rovesníkov hodlala založiť v Rusovciach. Keď som odchádzala do Poľska, vyzeralo to ako hotová vec. A zrazu ma na stole čakal prípis z ministerstva, že divadlo nebude, lebo nie sú peniaze. V inom divadle som žiadosť podanú nemala, začiatok sezóny na krku, čo teraz? No a vtedy som úplnou zhodou náhod odstala ponuku, či by som nechcela ísť von, spievať do zahraničia. Najprv som sa bránila, lebo toto bola jedna z mála vecí, ktoré som nenávidela. Jednak mám dosť fajnové uši na to, aby som vedela stráviť barový spev, navyše som sa považovala v prvom rade za herečku. Ale nakoniec ma prehovorili, aby som to skúsila. Keď nič iné, aspoň uvidím kus sveta. No najmä som si nevedela predstaviť zostať bez práce. Zo začiatku to bol maratón, za týždeň som sa musela naučiť stopäťdesiat pesničiek."

# Ako dlho ste brázdili bary?

"Osem mesiacov."

# Kde všade?

"Pobehali sme celú Európu a tri mesiace sme hrali na Kanárskych ostrovoch."

# Čo bolo na tejto práci najťažšie?

"Prežiť."

# Ako sa k barovej speváčke správajú muži?

"Ako im dovolí. Ja som bola asi dosť nepríjemná, takže sa ma báli."

# Mnohí si zrejme automaticky myslia, že ide o nočné motýle, ktoré sa rady zabavia a majú zabávať. Museli ste niekedy vyvracať takúto predstavu?

"Vo Švajčiarsku. Ešte z minulého režimu som mala predstavu, že je to konzervatívna, až sterilná krajina. Všetko však bolo inak. Funguje tu síce ,polizei-stunde`, teda hodina, keď sa musí končiť - čo bolo fajn, lebo sme hrali iba krátko -, no v rámci skráteného nočného života tam človek videl všeličo. Dokonca ma chceli zastreliť. Jeden hosť sa rozhodol, že by som si mala prisadnúť k jeho stolu. Keď som povedala nie, urazil sa. Keďže už mal v hlave, nechápal, ako ho môže odmietnuť nejaká barová speváčka. A že ma zastrelí. Dosť som sa klepala, keď som stála na javisku a predo mnou sedel opitý človek a mieril na mňa pištoľou. Našťastie ho majiteľ vykázal."

# Literatúra a filmy v nás živia predstavy, že ba to je svet sám osebe. Plný čudesných existencií s prapodivným osudom, ale širokým srdcom. Zoznámili ste sa s nejakými takýmito románovými antihrdinami?

"Ja som nič také nezažila. Možno sú v iných podnikoch, my sme hrali v podnikoch na vysokej úrovni. Ale určite morálka a fungovanie zábavy sú pozoruhodné. Zo začiatku som sa zabávala tak, že som z javiska pozorovala, kto je kto a odhadovala vzťah - či je to matka so synom, či ide o manželov. Samozrejme, väčšinou neboli. Ale to sa časom človeku zunuje. A tak hneď, ako to šlo, pratala som sa domov, na svoje miesto."

# Čo bolo bezprostredným impulzom?

"Chcela som odísť už dávno, ale kapelník za mňa nemal náhradu. Nechcela som ho nechať v štichu, vždy som teda ešte kúsok potiahla. Ale potom som čakala dieťa, a to bol pádny dôvod, aby som sa vrátila."

# Sára je vlastne tiež jedným krôčkom k šansoniérke. Rozhodli ste sa vychovávať ju bez otca.

"To je taká chúlostivá vec. Niežeby som ju chcela vychovávať bez otca, no rozhodne ju nechem vychovávať s otcom, s ktorým by som si nerozumela. Myslím, že by to pre ňu bolo horšie, než keď sme takto dve."

# Herečky sa obyčajne odhodlávajú k deťom až v neskoršom veku. Keď už sú materiálne zabezpečené, dostatočne v povedomí. Vy ste sa stali matkou hneď na začiatku kariéry. Bez zázemia, istoty stáleho zamestnania. Nemali ste strach v takejto situácii odísť na materskú?

"Ale nie, toto nie sú veci, ktoré by vo mne vzbudzovali strach. Myslím si, že dieťa je zázrak, ktorý všetko vynahradí. Sára pre mňa nie je žiadnou brzdou. Práve naopak."