stojí egyptský obelisk z čias cisára Caligulu. Jediný v Ríme, ktorý nemá hieroglyfy. Pri premiestňovaní ho pred pádom zachránila pamätná veta: "Vodu na laná!" Tu na námestí sa môžete po prvý raz napiť aj z prameňov či fontán. V celom Ríme je totiž vo fontánach pitná voda - pomáha turistom i domácim prekonať úmorné vlhké horúčavy. Využiť treba i vatikánske verejné záchody v jednom z ramien kolonád, lebo v meste je takýchto verejných možností veľmi málo, a, prirodzene, i poštu Vatikán - jej rýchlosť garantuje švajčiarska pošta. Do Chrámu sv. Petra sa dostanete zadarmo, vchádzať treba dôstojne (ak chcete i Bránou smrti, kadiaľ vynášajú mŕtvych pápežov), čo znamená so zahaleným zovňajškom, teda nie v šortkách ani tričkách či s nezakrytými plecami. I tak vás jeden zo skvele organizovaných strážcov v civile môže vrátiť - ak máte na chrbte trebárs príliš veľký batoh. V najväčšom katolíckom chráme sa môže fotografovať, dokonca i posvätné miesto s pozostatkami sv. Petra. V niektorých častiach sa však nehovorí, inde majú prístup iba veriaci. Petrova socha, predovšetkým jeho pravá noha, je doslova obliehaná veriacimi. Ak sa jeden zo strážcov vzdiali - raz za čas to určite urobí -, zasypú ju bozkami. Dojem, že chrám obídete za polhodinu, je klamný. Keď nevynecháte hlavný oltár, pohľad na strop kupoly, bočné lode vpravo s Michelangelovou sochou Piety (za sklom po útoku šialenca kladivom), chrámové lode na ľavej strane i podzemie, začnú vás bolieť nohy. Nevyjsť na strechu chrámu by však bolo osudnou chybou. Radšej dajte o tisíc lír viac a za 6 tisíc sa dajte vyviezť výťahom. Pri pohľade dovnútra chrámu na pohybujúce sa bodky ľudí začnete naozaj vnímať jeho skutočné rozmery. Ale to váš ešte čakajú úzke točité schodištia do vežičky nad kupolou, kde už výťah nie je. Výhľad na celý Rím a do vatikánskych záhrad stojí za všetku námahu. Rovnako si potom znovu na zemi treba vystáť dlhočizný rad turistov, predovšetkým šikmookých, do vatikánskych múzeí. Bez sprievodcu a niekoľkých voľných dní je tu však úplne zbytočné obzerať si niečo iné ako Raffaelove obrazy a fresky v Sixtínskej kaplnke. V jej šere uchváti Michelangelov Posledný súd s nebožtíkmi pchajúcimi sa do neba. Vychutnávať treba začať ihneď, pretože bzučiaci dav turistov s vyvrátenými hlavami poháňajú strážcovia von. Veľkoleposť stavieb antického Ríma, roztrúsených v pulzujúcom veľkomeste, je úplne iná ako tých kresťanských vo Vatikáne. Pred Panteónom či Koloseom nemáte čas, aby vám od úžasu sťahovalo hrdlo. Treba ochutnať zmrzlinu, čo stojí viac ako vynikajúca pizza, hodiť ľavou rukou cez pravé plece mincu do Fontány di Trevi a, samozrejme, posedieť si na slnkom vyhriatych Španielskych schodoch na rovnomennom námestí. A pozrieť sa i na to, ako pred Panteónom, vrcholnou stavbou antiky, teraz preplnenou kresťanskými ozdobami, češe svoj zdroj obživy tučný fiakrista v tielku a nohaviciach na traky. Ale inak sú Taliani aj v horúčavách (v ľahkom saku, kravate a s napomádovanými účesmi) mimoriadne elegantní. Talianky s dokonalým make-upom vraj vedia šetriť na všeličom, ale nie na kozmetike a dobrom parfume. Naše devy si na taliansku módu len tak ľahko nenašetria, nákupné tašky zo svetoznámych butikov si odnášajú najmä Japonky. Slovenky dostávajú ponuku na "špeciálne" ceny v pouličných stánkoch. Preslávené boli aj na Via Appii, dnes nie ceste otrokov, ale nerestí. So svojimi službami ich však už predbehli Albánky...
Atmosféru Ríma, večného mesta, musíte nasávať či chcete alebo nie. Zapojíte sa do nej, len čo sa rozhodnete prejsť cez ulicu. Nemáte inú možnosť, ako dať šoférom o sebe vedieť zdvihnutím dlane a takmer skokom pod kolesá. Vtedy vás obdivuhodne pokojní vodiči s bláznivou jazdou v okamihu rešpektujú a nič sa vám nestane. A keď už vôbec nebudete mať chuť obzerať si skvostné pamiatky, potknete sa o históriu aj tak. Pretože Rím, to je hmatateľná, žijúca história.
