V posledných predprázdninových Krokoch Ivan Šimko pripomenul televíznym divákom tabuľku vnútropolitických personálnych sporov. Má dve strany. Na jednej sa mená osôb zúčastnených na konflikte menili - Andráš, Gál, Kňažko, Černák, Moravčík, Kováč Roman i Michal, naposledy Slota a Gavorník. Na druhej strane tabuľky konfliktov je len jedno meno... Augustín M. Húska to okamžite komentoval: Pán Mečiar bol trikrát (v skutočnosti ešte len dvakrát) odvolaný, ale vždy sa vrátil po parlamentných voľbách. Je to pravda. Prvý raz svoje rozhodnutie korigovalo hnutie, ktoré ho do funkcie premiéra nominovalo. Druhýkrát ho z nej fakticky odvolali jeho vlastní poslanci, ktorých na kandidačné listiny nominoval on sám. Ako ukázali tretie voľby, milión voličov - z celkového počtu troch miliónov deväťstotisíc osôb oprávnených voliť - dalo svoj hlas hnutiu pána Mečiara. Podľa prieskumov verejnej mienky svoju voľbu korigovať nemienia. Práve pre tento fakt sa v zahraničí menej hovorí o Mečiarovi ako o osobe a viac ako o fenoméne, ktorý charakterizuje krajinu.

Starovekí filozofi vravievali, že osudom človeka je jeho povaha. Súčasní experti nám spoza hraníc pripomínajú, že osudom Slovenska môže byť aj Mečiarov fenomén.

VERILA SOM VÁM, VERÍM A BUDEM VÁM VERIŤ

Trh i demokracia fungujú v podstate rovnako: veľký počet jednotlivcov si v deň kúpy a v deň volieb vyberá z existujúcej ponuky a ich individuálne rozhodnutia sa potom zlievajú do celkového verdiktu - kto bude ekonomicky profitovať a kto dostane možnosť v ich mene prijímať rozhodnutia dôležité pre štát. V júni 1992 i o dva roky neskôr približne jedna štvrtina voličov dala toto oprávnenie Vladimírovi Mečiarovi. Základná otázka je veľmi prostá a zároveň i veľmi komplikovaná: Prečo práve jemu? Prečo milión ľudí vyhodnotil jeho ponuku ako to, čo im najviac vyhovuje? Odpoveď zrejme treba hľadať v "kvalite", teda druhu i obsahu ponuky, i v tom, komu imponuje. Z tohto dôvodu budeme hovoriť o jej čare, ale aj o tých, ktorí mu podliehajú.

V umení vyvolať v ľuďoch pocit či dokonca presvedčenie, že na rozdiel od iných je Mečiar naozaj kompetentným človekom, že budú mať prospech, ak on bude robiť svoju politiku, a nie hocikto druhý inú, je predseda HZDS skutočne vynikajúci. Má prirodzený, zhora daný talent pôsobiť v politike prostredníctvom profesionálne odvedenej inscenačnej práce - práce pre publikum. Jeho nikto nemusí školiť a poúčať, že všetko, čo politik bežne robí, teda predkladanie a zavrhovanie stanovísk, vysvetľovanie i odmietanie postojov, presadzovanie seba a eliminácia konkurentov sa robí kvôli verejnosti a kvôli jej priazni. Už šesť rokov nik Vladimíra Mečiara nepristihol, že by o niečom diskutoval takpovediac akademicky nezainteresovane. Nech hovorí o čomkoľvek, vždy hovorí ako človek, ktorý oslovuje voličov. Nikdy nevypadáva z roly politika, lebo pre neho to nie je rola, ale spôsob existencie. Ani na sekundu nezabúda, že v hre o moc nie sú dôležití intelektuáli či podobná perepúť, ale tí, ktorých hlasy dávajú väčšinu.

Ako mnoho hier aj politika, ako hra o moc, má svoje tajomstvá. Ten, kto nepozná šach a jeho pravidlá, môže naň pozerať celé hodiny a aj tak nevie, o čo v ňom ide. Politika totiž nie je box, kde každý vidí, kto údery rozdáva a kto ich inkasuje. Ona potrebuje výklad, interpretáciu. Treba uznať, že v interpretačnom umení pre masové publikum je bývalý amatérsky boxer prvotriednym borcom. Spôsob, akým hovorí, dikcia, ktorá je mu daná, v mnohých poslucháčoch i poslucháčkach vyvoláva neodbytný pocit, že mu rozumejú, súhlasia s ním a veria mu.

V júli 1994 na predvolebnom mítingu v Prievidzi, na ktorý prišlo tritisíc ľudí, žiadna z jeho odpovedí nemala taký potlesk, ako odkaz z obecenstva, ktorý prečítala pani Nagyová: "Nemám otázku. Rozumiem všetkému, čo poviete. Verila som vám, verím a budem vám veriť."

MÝTUS O SEBE SAMOM

So svojím nadaním pôsobiť na ľudí by sa slovenský premiér uplatnil v každej krajine, kde úspech závisí od schopnosti vyvolať dojem kompetentnosti. Jediný rozdiel je len v tom, že v iných krajinách potom zvolený musí dokázať mieru svojej kompetentnosti v praxi. Od toho závisí, či bude zvolený ešte raz. Na Slovensku nie sú nároky také prísne.

Vladimír Mečiar v roku 1992 dostal 37 percent hlasov. Po druhom skrutíniu mal 74 vlastných poslancov a dvoch "nezávislých", teda nadpolovičnú väčšinu. Václav Klaus s približne rovnakým ziskom bezproblémovo riadil krajinu štyri roky, Vladimír Mečiar bol po dvoch rokoch odvolaný. Milión voličov to však nepochopil tak, že ide o pána, ktorý síce vie získať moc, ale potom ju spravuje nešťastným spôsobom, lebo sa dostane do konfliktu so všetkými okolo i s vlastnými ľuďmi, ale celkom inak: Je to taký výnimočný človek, že sa všetci ostatní proti nemu spojili, lebo nemajú ani jeho schopnosti, ani jeho poctivosť.

Tento mýtus nik tak usilovne nešíri ako sám pán premiér. Raz ho predložil v takomto celku: "Nedávno ma navštívil jeden podnikateľ z Rakúska a dovolil si byť dôverný. Konštatoval, že moje problémy na Slovensku nemajú politický charakter. Vedia, že iná alternatíva, iný politik tu nie je. Mnohí chápu, že výber osobností je veľmi problematický a že je momentálne ťažko vyberať z toho, čo máme. Ale mi hovoril, že moje problémy vyplývajú práve z čiernych peňazí. Všade, kam prišiel, každý ho zaväzoval mlčanlivosťou, len aby sa o tom Mečiar nedozvedel, a navrhovali dva varianty. Jeden, aby som zatvoril oči a tváril sa, že tento jav nevidím, a druhý, aby som tiež zobral podiel z týchto ziskov a previedol ich na osobný účet. A keďže vedel, že sa to prieči môjmu svedomiu, tak vraj radšej nech tie peniaze rozdám chudobným. Ako nápad som to síce ocenil, ale pánovi som sa namieste za takúto radu poďakoval, pretože to nie je moja cesta. A na to mi povedal: `Keď ma neposlúchnete, dlho nevydržíte.`"

V tomto koncentrovanom Mečiarovom mýte o Mečiarovi sú - okrem jeho fantastickej podstaty - dôležité dve okolnosti: Jednak to, že mu verí samotný jeho autor, a potom jeho silný spoločenský účinok. Uverili mu tisícky ľudí, ktorí sú presvedčení, že politika je svinstvo a že práve preto má pán Mečiar problémy. Toto presvedčenie je racionálnymi argumentmi neovplyvniteľné. Podľa sociológa Jána Sopóciho "diskusie s vášnivými priaznivcami Vladimíra Mečiara sú podobného druhu ako tie, do ktorých nás občas zatiahnu Svedkovia Jehovovi alebo príslušníci iných vierovyznaní". Nemálo ľudí na Slovensku takúto "vieru" subjektívne potrebuje - ak už pre nič iné, tak z potreby poriadku. Po rozpade nemennosti predchádzajúceho režimu, v konfrontácii s neistotou a chaosom ponovembrového sveta, vítajú každý prísľub istoty. Aj keď má podobu charizmatického vodcu.

POLARIZÁCIA - NEŽELANÁ, VYUŽÍVANÁ

Pre Vladimíra Mečiara je boj o moc zápasom o priazeň ľudí, ktorí ho môžu voliť - kým ho voliť môžu. Koncom marca 1991 dôvera voči nemu vysoko prevažovala nad nedôverou - 80 percent proti 20. Vyše 60 percent obyvateľstva bolo vtedy ochotných prísť a podporiť ho účasťou na mítingu a štvrtina respondentov dokonca štrajkom. Odvtedy sa tento pomer veľmi zmenil výrazne v jeho neprospech.

Nedávny prieskum ukázal, že v prípade referenda by podporilo jeho odvolanie z funkcie premiéra vyše tridsať percent občanov a opačne by hlasovalo približne o percento menej. Inými slovami - od pôvodne vysokej podpory sa Vladimír Mečiar dopracoval k tomu, že v slovenskej spoločnosti vyvoláva silne ambivalentné pocity, pričom počet ľudí, ktorí odmietajú všetko, čo stelesňuje, už prevyšuje množstvo jeho presvedčených stúpencov. Túto rozpoltenosť nespôsobuje nik iný ako pán Mečiar sám - ona je založená už v štýle, akým sa obracia na poslucháčov. Pri každom svojom vystúpení sa usiluje pôsobiť čo najpresvedčivejšie. Myslí na to, ako ľudí strhnúť "tu a teraz". Na jednu časť publika to naozaj účinkuje - na tú, ktorá ho takisto vníma iba "tu a teraz". Na druhú časť, ktorá si pamätá, čo povedal pred mesiacom, dvoma či dokonca pred rokom, štýl "tu a teraz" pôsobí veľmi odpudzujúco, lebo vie, že zakaždým hovorí niečo iné. U tejto druhej, pamätlivejšej polovice populácie nemá šancu.

Aj to je dôvod, prečo prejavy Vladimíra Mečiara už stratili ambíciu presvedčiť protivníkov. Svoj dar reči používa na to, aby povzbudil prívržencov, aktivizoval sympatizantov a umlčal prípadných kritikov vo vlastných radoch. Nesúhlasiacich nechce obracať na vlastnú vieru, ale izolovať ich a neutralizovať. Aj keď si takú polarizáciu spoločnosti vo vzťahu k sebe určite neželal, začal ju využívať.

Ak niekto príde so stanoviskom, ktoré nie je zlučiteľné s tým jeho, predseda HZDS zredukuje jeho obsah na protimečiarovský postoj. Ak novinári, vychádzajúc z vlastného poznania, prinášajú články, ktoré sú pre neho nepriaznivé, nevyrovnáva sa s nimi ako s názormi, ale svojim stúpencom vysvetlí, že tak píšu z protimečiarovskej zášti. Ak odbory presadzujú požiadavky odborárov, obviní ich, že k jeho vláde sa z politických dôvodov správajú inak, ako k vláde Jozefa Moravčíka. Ak sa biskupi Slovenska o prezidentovi zmienia, že si svoje povinnosti plní v duchu ústavy, jeho vycvičení priaznivci automaticky ich stanovisko považujú za prejav protimečiarovského zmýšľania... Aj keď si teda polarizáciu neželal, považoval by za chybu nevyužiť ju na upevnenie svojho "tábora".

VŽDY HO TAKMER TRAFÍ ŠĽAK

Pre politika tohto typu prichádza najnebezpečnejšia chvíľa vtedy, keď musí urobiť niečo nepopulárne. V snahe zbaviť sa zodpovednosti za tento krok stráca všetky zábrany.

Na začiatku reformy, keď bol prvý raz premiérom, musel urobiť niekoľko vynútených opatrení. Po svojom odvolaní sa od nich čo najrozhodnejšie dištancoval. Na mítingu v Spišskej Novej Vsi (v máji 1991) to urobil takto: "My potrebujeme zastaviť rast cien, pripravuje sa na jeseň ďalšie zvýšenie a pripravuje sa k 1. 7. zvýšenie nájomného. Zvýšenie kúrenia bolo dvakrát vo vláde a dvakrát sme to vrátili. Tretí raz som bol v nemocnici, kým som sa vrátil, predseda Čarnogurský s Kučerákom to presadili. Myslel som, že ma šľak trafí." Pritom pod uznesením vlády, ktorá to 19. marca 1991 odobrila, je jeho vlastný podpis...

Podobná situácia sa zopakovala aj v marci 1993. Vtedy poslanci tajným hlasovaním prijali zákon, ktorým si zvýšili platy o 100 percent, čo vyvolalo vlnu nevôle. Predseda vlády bol v ten deň mimo republiky a komentoval ho slovami: "Keď som sa to dozvedel po prílete z Moskvy, takmer ma trafil šľak. Keby som bol doma, tak by sa to nestalo." Ale na otázku novinára, či vláda požiada prezidenta, aby vrátil parlamentu zákon na opätovné prerokovanie, však odpovedal: "Nie, lebo poslanci by zákon aj tak znovu schválili." Potom sa niekoľko dní intenzívne venoval zmierneniu účasti a podielu poslancov HZDS na prijatí nešťastného zákona. Okrem iného tvrdil, že sa chyba stala rozhodnutím o tajnom hlasovaní a vraj jeho poslanci boli za to, nech sa o zákone hlasuje verejne. Vtedy sa mu mnohí vysmiali do tváre a zamávali dokladom z počítača, ktorý dokázal, že za verejné hlasovanie o zákone poslanci HZDS naozaj boli - ale len 16 zo 64. Preto premiér radšej zaviedol reč na iné. Pripomenul, koľko zo svojho platu dal na humanitné účely.

Keďže krik neprestával a hladina rozhorčenia neklesala, vláda napokon predsa len prezidentovi odporučila, nech zákon vráti. Lenže poslanci mali guráž - nebáli sa zaň hlasovať i verejne a opäť ho schválili. Z 55 poslancov zaň stlačilo gombík 41 ľudí z poslaneckého klubu HZDS. Rozhlasová redaktorka premiérovi pripomenula jeho niekdajšie vyhlásenie, že keby bol doma, tak sa to nestane. Teraz doma bol a predsa sa stalo: "Spomínaný zákon, nezvyčajne citlivý v týchto ťažkých časoch, drvivou väčšinou presadili práve poslanci hnutia, ktorého ste predsedom. Trúfali by ste si dnes obhájiť tento krok či skôr prešľap?" Vladimír Mečiar nezvykne cúvať pred faktmi. Ani teraz necúvol čo i len o milimeter: "Nepovažujem to za prešľap." Pridal aj "dôvody" - vraj všetky parlamentné kluby na politickom grémiu presadzovali, aby zákon platil, ale keď prišlo na lámanie chleba, tak sa stiahli, čím poslancov HZDS dostali do takého svetla, že vyzerajú ako chamtivci a pritom len poctivo dodržali dohodu z grémia...

Približne o rok neskôr zašiel predseda HZDS aj do Lovinobane. Na záver mítingu jeden postarší občan v montérkach z tribúny írečito zvolal: "Vlado, však nás nesklameš, boha jeho!" "Vlado" mu rovnako írečito odpovedal: "A boha, sklamal som vás niekedy?"

Ale aby sme veci nezjednodušovali: Nie všetci stúpenci premiéra sú nimi preto, lebo podľahli jeho sebaprezentácii. Niektorí sú aj z toho dôvodu, lebo im imponuje vo svojej skutočnej podobe. Nie je náhoda, že z dvojice výrokov ("v politike je dôležité trpezlivé vyjednávanie" - "v politike je dôležitá pevná ruka silnej osobnosti") stúpenci HZDS jednoznačne uprednostnili ten druhý. Náhodná zrejme nebude ani historická paralela, ktorú odhalil sociológ Vladimír Krivý. V piatich okresoch, v ktorých kedysi získala nadpolovičnú väčšinu HSĽS, teraz takú istú väčšinu získalo aj HZDS. Podľa pána Krivého sa to dá vysvetliť miestnym zakoreneným vzorcom politickej kultúry...

OSUD KRAJINY A OSUD OSOBY

Na rozdiel od štátov, kde si politickými otázkami lámu hlavy najmä politológovia, na Slovensku sa politickými fenoménmi zaoberajú aj osobnosti, ktoré to nemajú v popise práce. Je to dobre, lebo najvýstižnejšie postrehy, týkajúce sa našej témy, pochádzajú práve od nich. Spisovateľ Lajos Grendel pred dvoma rokmi napísal, že Vladimír Mečiar a jeho hnutie je iba odrazom snov, sebaklamu a ilúzií slovenských voličov. Približne v tom istom čase showman Milan Markovič dodal, že čo sa premiéra týka, dokáže ho poraziť iba jediný človek. Volá sa Vladimír Mečiar. Porazí sa sám spôsobom svojho vládnutia. Dodajme, že ani Markovič, ale ani nikto iný zatiaľ nevie, kedy sa to stane.

Osudom krajiny je možno fenomén Mečiara. Ale osudom Mečiara je určite jeho vlastná povaha.

(Koniec)

Z vybratých výrokov Vladimíra Mečiara

"Je nevyhnutné pre Slovensko otvárať trhy napríklad z Nemecka, kým naši politici tu z Česko-Slovenska nezískali nič, my sme doniesli záväzný prísľub pre Slovensko a investície 10 miliárd mariek do 5 rokov... Z Rakúska bola sľúbená miliarda šilingov, ale nepríde, z Talianska takmer 500 miliónov dolárov, otvorená otázka. Zo Sovietskeho zväzu podľa stanoviska Zväzu podnikateľov takmer miliarda dolárov."

VEREJNOSŤ, 18. júla 1991

"Toto bola cesta v Ríme veľmi pekná, no najmä pracovná a užitočná. Že sme napríklad z Ríma priniesli 390 miliónov dolárov, ďalších 100 miliónov sme rozpracovali s provinciou Bologna a ďalšie s vládou v Benátkach."

VEREJNOSŤ, 18. júla 1991

"Pokiaľ ide o Bavorsko, Slovensko dostalo prísľub celkových investícií 9 miliárd mariek, stačí to? V situácii, keď Čalfa nedostal ani marku, Pithart ani marku..."

SMENA, 12. augusta 1991

"Keď chcel ísť do ZSSR Havel, neprijali ho. Šiel tam Čalfa, nevybavil. Šiel tam podpredseda federálnej vlády, nevybavil. Šiel tam Pithart, nevybavil. Šiel tam Vlado Mečiar a vybavil, ba hrozilo, že ho prijme sám Gorbačov. Neviem, prečo som mal takýto úspech, ale dá sa to domyslieť."

SLOVENSKÝ DENNÍK, 21. februára 1992

"Zavolali ma pred rokom do Prahy, aj koncom minulého roka, kde mi ponúkli robiť predsedu federálnej vlády, vraj ak budem dobrý, a ja nebudem a nebudem a nebudem!"

SLOVENSKÝ DENNÍK, 21. februára 1992

Autor: FOTO SME - PAVOL MAJER