demokratizačný proces iným smerom. Výsledky podobného snaženia slovenskej politickej reprezentácie v rokoch 1843/49 im však aj tak veľkú nádej nedávali. Hoci oficiálna historiografia sa pokúšala potvrdiť čosi iné.
(Dokončenie z minulého čísla.)
POLITICKÁ NAIVITA ŠTÚRA
A HURBANA
Politická neskúsenosť slovenského vedenia sa markantne prejavovala v naivite, ktorá po celý čas sprevádza úvahy i činy Hurbana a Štúra. Neboli to prešibaní, diplomatickými vetrami ošľahaní skúsení kozáci, ale dobromyseľní vidiecki ochotníci, ktorí priodvážne vstúpili na dosky, znamenajúce politický svet. Vidno to z ich hodnotenia udalostí, z vysvetľovania neúspechov a ich údajných príčin.
Napríklad neúspech prvej výpravy: dal ju zlikvidovať podmaršal Lamberg, vojak absolútne verný cisárovi. Cisárovho spojenca teda napadlo a donútilo ustúpiť cisárske vojsko. Hurban kvalifikuje tento počin ako "rozpor prírody", nie ako premyslený skutok vyrátaný na politické dôsledky.
Alebo úvod druhej výpravy. Keď v novembri 1848 prišiel Štúr s Hurbanom a ďalšími na odporúčanie bána Jelačiča za kniežaťom Windischgrätzom, aby sa mu ako hlavnému veliteľovi ponúkli na novú výpravu, knieža im iba odkázal, že s nimi nechce mať nič spoločné. Vraj keby ich bol v júni chytil v Prahe na Slovanskom zjazde, bol by ich dal obesiť... Posťažovali sa potom bánovi a ten ich utešil - uvidíte, že maršal bude mať iný názor než knieža. Jelačič zašiel za Windischgrätzom a vybavil, čo sľúbil. Dopredu teda muselo byť jasné, že pôjde iba o vojenské využitie slovenskej výpravy, že knieža-politik nechce a nebude mať so Slovákmi nič spoločné. Lenže uzáver Hurbanov znel: komplikácie nastali, lebo sme si nevedeli obkrútiť okolo prsta Windischgrätzovho komorníka...
Podobne je to s ruským zásahom. Štúr si myslí, že cára pri zvažovaní intervencie viedla aj snaha pomôcť slovanským bratom v boji proti Maďarom...
V súvislosti s politickým vedením treba spomenúť aj vlastnosť, ktorá v normálnych pomeroch býva chválitebná: vydržanie na nastúpenej ceste. V kontexte s Hurbanom a Štúrom však ide o ignorovanie konkrétnych situácií, udalostí, faktov, odmietanie rád a konzultácií: pochoduje sa raz nastúpenou cestou bez ohľadu na neúspechy, spojenecké podrazy či zrady.
Prvé pochybnosti o dôveryhodnosti cisára, pochybnosti o správnosti cesty po jeho boku sa vynorili hneď po prvej, septembrovej výprave, a to vnútri národnej rady, keď Hodža a Nosák navrhovali hľadať styky s Kossuthom. Zostali však v menšine, Hurban, Štúr a Bórik boli za nový boj.
Ďalšie upozornenia prichádzali zo slovanských kruhov poľských a ruských, a keď sa v polovici marca 1849 vybrali Slováci do Olomouca k cisárovi, zasiahli aj Česi. Nielen českí velitelia slovenských dobrovoľníkov, najmä Janeček, ale aj uznávaní politici ako Rieger odhovárajú Hurbana a Štúra od spoločnej cesty s dvorom, Janko Kráľ odporúča hľadať cestu ku Kossuthovi. V tomto čase sú už cisárovým postupom a jeho oktrojovanou ústavou rozhorčení okrem Slovákov všetci: Srbi, Chorváti, Česi. Zato slovenská delegácia ju víta ako "národné oslobodenie a znovuzrodenie", čo, pravdaže, nie je reálne. Slovenské vytrvanie na nastúpenej ceste má v tom čase takúto podobu: od Kossutha neprijmeme slobodu, lebo by nám história vynadala do podliakov; chceme radšej ešte sto rokov trpieť, ako od Maďarov milosť prijať.
TRETIA PRÍČINA SKLAMANIA - DOBROVOĽNÍCKY ZBOR
Ako tretia možná príčina sklamania je v úvode uvedený dobrovoľnícky zbor. Aké bolo jeho zloženie, bojové výsledky, autorita?
Dobrovoľníci prvej, septembrovej výpravy sa z väčšej časti regrutovali z určitých neveľmi serióznych vrstiev viedenskej spoločnosti, kde sa konal nábor. Keďže ciele výpravy sa pri nábore nepodávali jednoznačne, časť dobrovoľníkov až na Slovensku zistila skutočné zámery vedenia, a keďže s bojom proti Kossuthovi nesúhlasila, vrátila sa domov. Pri zvyšku viedenských "slovenských" dobrovoľníkov boli problémy s disciplínou, podobne chýbala disciplína tisícom kopaničiarov, ktorí sa k výprave pripojili, využili boj na rabovanie a potom s korisťou ušli domov. V posledný deň výpravy sám Štúr trpko zaplakal nad úrovňou svojich odriadov.
Druhá výprava mala kvalitnejšie kádre, no ich počet nezodpovedal veľkým plánom a predpovediam slovenských vodcov. Na ochranu a podporu dobrovoľníkov vyčlenila cisárska armáda vojenský útvar, ktorý počtom vysoko prevyšoval dobrovoľníkov. Nábor v slovenských obciach a mestách bol málo úspešný, neskôr mnohí dobrovoľníci využívali príležitosť a od zboru ušli. Po troch mesiacoch nastal rozklad, spôsobený nezhodami medzi dôstojníkmi Čechmi a dôstojníkmi Slovákmi, prokossuthovské nálady obyvateľstva a v neposlednom rade aj klesajúci záujem cisárskych o slovenskú vojenskú pomoc. Porážka pri Muráni bola nepochybne tiež jednou z kvapiek, ktorou pretiekol čas trvania zimnej dobrovoľníckej výpravy.
Tretia výprava bola už v podstate viac policajnou než bojovou akciou. Aj táto výprava hlboko zaostala za smelými plánmi Štúrovými, ktorý tvrdil, že
20 000 Slovákov skočí do zbrane, a nakoniec iba malý zlomok tohto čísla pochodoval pod velením baróna Lewartowského, ktorého si predtým naši vodcovia neveľmi vážili, právom pochybovali o jeho vojenských schopnostiach a pritom poznali jeho lásku k alkoholu.
Zo všetkých troch výprav ťažko nájsť bojovú akciu, ktorá by bola svojím úspechom ohromila cisárske vojenské či politické kruhy.
Následky cisárskeho (a slovenského) víťazstva sa rovnali následkom porážky. V istom smere boli ešte horšie, pretože s porážkou sa možno zmieriť, no zvíťaziť a byť porazeným sa psychicky ťažšie znáša.
Nesplnenie slovenských túžob je logickým dôsledkom cisárovho víťazstva. Po vojenskom úspechu, aj keď s cudzou pomocou, František Jozef už nepotreboval miniatúrnych spojencov, ktorí by mu v centralisticky plánovanej ríši iba spôsobovali starosti. A tak sa všetko vracia do starých koľají, do stoličných úradov prichádzajú predrevolučné kádre osvedčených maďarizátorov, páni opäť požadujú zrušené služobnosti, vracia sa palicovanie a navyše Viedeň presadzuje germanizáciu. K všemocnému ministrovi Bachovi, architektovi autoritatívnej vlády, sa dokonca dostáva na rozhodnutie otázka, ktorá patrila výsostne do slovenskej pôsobnosti: ktorý z troch Slovákmi používaných jazykov vyhlásiť za úradnú reč, bernolákovskú západoslovenčinu, staročeskú bibličtinu alebo štúrovskú stredoslovenčinu? V decembri 1849 český byrokrat Bach rozhodol v prospech biblickej češtiny...
Časom, a to sa dalo čakať, sa cisár v súvislostiach európskej politiky dostal do ťažkostí a potreboval účinnú podporu. Hľadal preto porozumenie a zmierenie s mocnými svojej ríše, s maďarskou vládnucou vrstvou. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 sa cisár prakticky úplne prestal pliesť do uhorských záležitostí. Slováci boli vydaní na milosť a nemilosť tým, ktorých sa chceli ozbrojenými vystúpeniami zbaviť, proti ktorým bojovali. Mohli od nich čakať viac porozumenia pre svoje ciele než od svojho spojenca, od cisára?
AKO VYROBIŤ LEGENDU?
Následky rokov 1848/49 sa však najmarkantnejšie prejavili v slovenskej historiografii. Početné generácie slovenských historikov boli postavené pred úlohu vyrobiť z neúspešného politického skoku do tmy stráviteľnú a príťažlivú legendu. To sa dalo, pravdaže, dosiahnuť iba dvoma spôsobmi, vhodne kombinovanými: určité veci zamlčať a určité fakty mierne pozmeniť. Pritom mierne znamená podľa potreby.
V prvom rade bolo teba poprieť závislosť od cisárskeho dvora, takzvanej kamarily. Potom bolo treba vyprodukovať záujem a všeobecné nadšenie slovenského ľudu, ohradiť sa proti ohováraniu, že išlo o luteránsku akciu, ospievať bojové úspechy dobrovoľníkov, zbaviť sa zodpovednosti za neúspech a vinu zaň posunúť na Maďarov. Všetky tieto úlohy slovenská historiografia čestne splnila, tak sa to učia dietky od nepamäti, a preto slovenský občan nemá o skutočnom priebehu udalostí rokov meruôsmych zväčša ani poňatie.
Áno, jednoduché je ex post hodnotiť, kritizovať, posudzovať a odsudzovať. Na vlastnú obranu si preto privolám Štúrovho súčasníka, básnika Janka Kráľa. Radikálny nadšenec revolúcie strávil práve pre svoj radikalizmus tri štvrte roka v kossuthovskom väzení v Budíne. Na konto prvej, septembrovej, výpravy napísal:
"Nešťastná to bola, pán Hurban, hodina,
keď ste po prvý raz do krajiny vrazili,
vtedy sa nad vami osudy vŕšili."
A o základnom probléme, na uprednostňovanie národného princípu pred zásadou všeobecnej slobody napísal ten istý básnik toto:
"Nevolajte národnosťou
naše túžby, naše deje,
lebo vás prišlá budúcnosť
tak ako bláznov vysmeje."
Ešte nie sme tak ďaleko, tá "prišlá budúcnosť" ešte len musí prísť.
Vari mesiac po novembrovej "nežnej" revolúcii hľadali zahraniční Slováci kontakt s rodiacimi sa novými politickými subjektmi. Tak sa uskutočnilo spoločné posedenie v rakúskom Hainburgu. Prišli Slováci z Nemecka, Švajčiarska, Rakúska, Maďarska i z ďalších krajín. Informovali sme ich o momentálnom stave doma, oni predniesli svoje želania. A potom otázku: Ako to, že na bratislavskom námestí nezaznela požiadavka vyhlásiť samostatné Slovensko?
Vysvetľovali sme, že takéto rozbíjanie spoločného postupu s Čechmi by mohlo narušiť základnú rovinu nášho snaženia, to jest definitívne sa zbaviť komunizmu. Ideu slobody ducha sme logicky povýšili nad slobodu národnú. Nik proti tomu neprotestoval.
Na dejinných križovatkách sa národy obracajú so žiadosťou o radu na históriu. V novembri 1989 sme sa, našťastie, nedali históriou inšpirovať. Históriou rokov meruôsmych.
KONIEC
