Moderná, a tak trochu aj módna vlna takzvanej orálnej histórie, ktorej výpovedná hodnota je osobitne produktívna pri výskume najnovších dejín (v našom prípade 20. stor.) postupne prichádza aj k nám. Jej nositeľmi a propagátormi sú zatiaľ ani nie tak profesionálni historici, ale skôr sociológovia, čo je prirodzené, lebo majú najlepšie prepracovanú jej metodiku. Svedčí o tom aj šesťzväzková publikácia pod názvom Malé dejiny česko - slovenských vzťahov, ktorá postupne vychádzala v rokoch 1994-1996. Zatiaľ čo šiesty zväzok obsahuje zhrňujúcu prehľadnú historickú štúdiu a stať Z. Fialovej, v ktorej autorka objasňuje metódu a špecifiká orálnej histórie, prvých päť zväzkov tvorí vlastné jadro práce, t.j. výpovede tristo respondentov, vybraných na paritnom princípe zo Slovenskej a z Českej republiky. Výskum v r. 1992 realizovali zväčša študenti podľa scenára vypracovaného Inštitútom stredoeurópskych štúdií FM UK.
Z hľadiska chronologického sú vydané materiály členené do piatich časových okruhov: 1/ predvojnová Československá republika, 2/ druhá svetová vojna, slovenský štát a protektorát Čechy a Morava, 3/ rok 1948 a roky päťdesiate, 4/ rok 1968 a obdobie normalizácie, 5/ november 1989 a súčasnosť - v tomto prípade hektické obdobie v predvečer rozdelenia česko-slovenského štátu. V nadpise celej práce sa síce hovorí, že v nej pôjde o výskum česko-slovenských vzťahov z aspektu osobnej skúsenosti, no aj racionálneho posúdenia zo strany respondentov, no zďaleka v nej nejde iba o slovensko-českú problematiku. Veď kladenie otázok vytvorilo omnoho väčší priestor na vyjadrenie poznania a vzťahu k dejinám národa či štátu vo všeobecnosti. Tu niekde sa azda môžu aj hľadať a nachádzať (no nie generalizovať!) prvky toho, čomu vravíme historické vedomie spoločnosti. Sám tento pojem, hoci sa veľakrát používa a ľahkovážne sa s ním narába (najmä v rečiach politikov a publicistov), nie je celkom jasný a, myslím, ani presne definovateľný. To, konečne, potvrdzuje publikácia, o ktorej je reč. Naznačuje to aj jej motto, ktoré si autori zvolili: existuje toľko svetov, koľko sa nám zmestí do hlavy.
Z bohatého dokumentačného materiálu (celú publikáciu možno totiž klasifikovať ako pramennú edíciu) sa však závery nemusia obmedziť iba na skúmanie prvkov historického vedomia a historického vedenia spoločnosti, resp. jej viac-menej náhodilo vybraných reprezentantov. Jeho prínos tkvie v "malej histórii", ktorú historici či sociológovia, alebo iní záujemcovia nenájdu v tradičných archívnych, resp. dobových tlačových prameňoch. Malá história, sprostredkovaná cez výpovede respondentov, tvorí akýsi štvrtý rozmer poznávania a rekonštrukcie dejín, ktorý je u nás stále veľmi málo akceptovaný, čo vedie - i pri najlepšej vôli profesionálnej historiografie - k častým zjednodušeniam, k sploštenému videniu dejinných procesov, udalostí i osobností. Na druhej strane výpovede svedkov a pamätníkov sú výrazne poznačené najrôznejšími subjektívnymi faktormi - výrazne to vidno aj v publikovaných prameňoch - a preto je každé ich generalizovanie (ako sa to neraz najmä v publicistike požaduje) tiež iba zjednodušovaním. Podobne ako iné používané dokumenty, aj tieto materiály musia prejsť pri vyhodnocovaní ich výpovednej historickej hodnoty bežnou vnútornou kritikou, ktorá v publikácii chýba a nie je ani naznačená. Toto konštatovanie nemá zrelativizovať prácu editorov, ktorí na výskum pozerali z hľadiska sociologického. O tom svedčí aj úvodná stať I. Radičovej (opakovaná v piatich dieloch publikácie), v ktorej autorka nielen vysvetľuje celý výskumný projekt, oboznamuje čitateľa o jeho cieľoch, metódach a vnútornej štruktúre), ale naznačuje už aj niektoré výsledky jeho vyhodnocovania.
Teraz ešte niekoľko kritických poznámok. Je prirodzené, že výskumný tím I. Radičová (koordinátorka), Z. Fialová, O. Dostál, I. Breierová, M. Vašečka, B. Šulavíková a skupina študentov FFUK uplatňoval pri práci v prvom rade kritériá sociologické. Výsledky sú však neobyčajne dôležité aj pre historiografiu. Preto je škoda, že publikácia nie je a ani nebola dostupná na knižnom trhu a myslím, že nebola ponúknutá ani do knižníc príslušných historických ústavov, resp. na všetky katedry dejepisu na slovenských, resp. českých, vysokých školách. Tým sa jej akčný rádius dosť výrazne znižuje, čo objektívne oslabuje jej potenciálne výsledky. Veď v nej zhromaždená materiálna báza môže slúžiť a byť určitou cestou ďalšieho výskumu jednotlivých období (často prelomových) slovenských i českých národných a štátnych dejín.
Konštatovanie, že do celého projektu, ktorého zadávateľom a vydavateľom bola Nadácia Milana Šimečku, mali byť aspoň čiastočne zainteresovaní aj historici, možno síce hodnotiť aj ako určitú profesionálnu deformáciu, no podľa môjho názoru by to bolo zvýšilo efektívnosť celej publikácie z hľadiska jej širšieho využitia. Jednotlivé zväzky pramennej edície majú pevne stanovenú svoju vnútornú tematickú štruktúru, v rámci ktorej sa vyskytujú odpovede jednotlivých respondentov. Tým dochádza neraz k viacnásobnému opakovaniu a niekde aj k protirečivým hodnoteniam jednotlivých udalostí od tých istých osôb. V tomto prípade by mala vstúpiť "do hry" kritická analýza zverejneného materiálu. Editori pramene nechávali, prirodzene, v ich pôvodnom znení. Vyvstáva však otázka, či texty nemali byť niekde doplnené vysvetľujúcim poznámkovým aparátom, ktorý by korigoval viaceré zjavné terminologické i faktografické nepresnosti a omyly. Otázkou je aj ponechanie jazykovej a štylistickej originality viacerých respondentov, na úkor zrozumiteľnosti ich výpovedí. Rušivo pôsobia aj viaceré pravopisné prehrešky.
Editorom zborníka sa však nesporne podaril ich pôvodný zámer: cez metódu orálnej histórie spoznávať vlastné "malé dejiny", nastaviť prostredníctvom vybranej vzorky zrkadlo spoločnosti a jej reflexii na päť dôležitých období našich dejín v 20. storočí. Táto pramenná edícia môže však zohrať aj úlohu určitej metodickej pomôcky pre podobné výskumy v rámci iných tém a môže byť inšpiratívna nielen pre sociológov, ale aj pre historikov. V tom možno predpokladať aj jej najväčší potenciálny prínos.
