10. decembra 1989 prešlo asi 150 000 občanov Bratislavy a ostatného Česko-slovenska cez colnicu v Bergu priamo do Rakúska. Po vyše štyridsiatich rokoch sa išli pozrieť na svoju vlasť zvonku, spoza ostatných drôtov, ktorými komunisti omotali krajinu, nás i našu ľudskú dôstojnosť a hubili nádej na slobodný život. Celému podujatiu na rakúskom brehu Dunaja dominovalo obrovské srdce, ktoré z ostnatého drôtu pohraničných zátarasov vytvoril Daniel Brunovský. Srdce - reprezentant nádeje a symbol doby, ktorá verila v nové, ale nechcela zabudnúť na staré. Desaťtisíce ľudí prešli cez colnicu alebo sa prestrihali cez zátarasy, aby sa na vlastné oči presvedčili a uverili, že sa končí doba temna.
Dnes, šesť rokov po tom, ako sme uverili, stojím pod krížom. Je omotaný ostnatým drôtom. Označuje miesto ľudskej smrti a všetky okolnosti nasvedčujú, že to nebola smrť náhodná. Bola to brutálna, násilná smrť - pravdepodobne vražda. Správanie štátnych orgánov dáva tušiť tie najdesivejšie súvislosti. Súvislosti naznačujúce, že pod smrťou je podpísaný znovu nastupujúci štátny teror - to, čo sme všetci vtedy 10. decembra 1989 na Medzinárodný deň ochrany ľudských práv pokladali za skončené.
Šesť slovenských rokov. Šesť rokov medzi srdcom a krížom. Šesť rokov v spoločnosti, ktorá sa rozdelila na dva tábory. Ten jeden tvoria ľudia, ktorí z beznádeje ostnatých drôtov vykročili k srdcu. Ten druhý ľudia poroby, ľudia, ktorí tolerujú kríže bez hrobov - pretože telo Roberta Remiáša štát ešte stále rodičom nevydal.
Napriek tomu, že doba temna sa skončila, sa jej duchovia - malomyseľnosť, strach, nedôverčivosť, závistlivosť, totalitná zlovôľa, snaha neobmedzene vládnuť a verejné klamstvo zmocnili našej súčasnosti viac ako kedykoľvek predtým.
Apel Verejnosti proti násiliu znel: ľudskosť, slušnosť a znášanlivosť. Napriek krížom bez hrobov. Sme ľudia srdca. Sme a budeme.
Autor: Auto (1949) je archeológ, jeden zo zakladateľov VPN