striebro z Londýna má ešte silnejší cveng, hoci išlo "len" o európske finále. Hralo sa v najchýrnejšom chráme kolísky najpopulárnejšej hry, vo Wembley. Kapitán Kadlec mal česť osobne predstaviť svoju partiu z luhov a hájov Jej veličenstvu kráľovnej Alžbete II. Na českej vlajke visela závistlivo celá Európa. Silné chvíle, ktoré najviac mykali nás, na východ od rieky Moravy. Veď prednedávnom sme behali a korčuľovali pod spoločnou vlajkou. Kým v Bratislave sme si pripomenuli dvadsiate výročie pamätného belehradského triumfu nostalgickou autogramiádou bývalých slovenských hviezd, ktoré mali vo vtedajšom federále väčšinu, Česi si zreprízovali finále s Nemcami. Sami a "live"!
V eufórii oslavných orgií z českých námestí vystrelí aj ironické poďakovanie na našu adresu: kto má najväčšiu zásluhu na českých úspechoch? Slováci! Tým, že sa od nás oddelili...
Kto to teraz vydrží všetko počúvať? Kontrastné výsledky rozohrávajú rad ďalších absurdných konštrukcií. Tie vždy boli a budú. Ale fakty nepustia. Kam sme sa v športe po rozdelení posunuli my a kam Česi? V analýze sú k dispozícii, ako obvykle, dve cesty. Spochybniť české víťazné ťaženie súhrou náhod, hľadaním bĺch o šťastí, teóriami o historicky neopakovateľne priaznivo naklonených hviezdach. Druhá prozaická je pre nás, zdá sa, oveľa menej vzrušujúca a už vonkoncom nie alarmujúca. Triezva inventarizácia vlastnej kuchyne i špajze. Na čo naozaj máme a prečo to tak je. Niekedy máme na to, aby sme za miliardu kúpili korunný klenot českého futbalu - pražskú Spartu. Trvale však nemáme na to, aby sme pokosili trávu na vyprahnutých školských ihriskách, nehovoriac už o pokuse zmierniť nepriaznivý rast skóre v boji s plaveckou negramotnosťou. V patologických pomeroch náš dorast zákonite dengľavie. Žiaľ, ani prognózy motorického vývoja nie sú optimistické. Generácia, čo nezvládne zhyb či drep na jednej nohe, sa ešte len finalizuje.
