z okolia Mníchova viedla nie pred televízor do miestnej krčmy ako po iné zápasy (a to i napriek tomu, že v niektorých dedinských krčmách stálo pol deci tvrdého v ten večer neuveriteľnú 1 marku namiesto 3,50), ale priamo do bavorskej metropoly na hlavné námestie, kde sledovali zápas na obrovskom premietacom plátne.
A tak som do Mníchova vyrazil s nimi. Pivo som pil ako ostatní, trúbku som však nemal - vždy som vedel, že nie som kolektívny tvor. Neprekáža, okolo siedmej prišiel zas môj triumf. Nemecká televízia opakovala penaltový rozstrel v belehradskom finále a ja som sa pri Tondovom lobe do stredu brány neudržal a odhalil svoju československú identitu. Darmo, Panenka, to bola vždy moja srdcovka. Moje ovácie v piskote nemeckých fanúšikov vyvolali jednak zdesenie mojich spolubývajúcich, ktorí sa odo mňa ticho dištancovali, a vyniesli mi pivnú spŕšku od najbližšie stojaceho skinheada. Samotný zápas som potom radšej sledoval z druhej strany námestia. Nariadený pokutový kop vyvolal v masách totálne rozhorčenie a Bergerova delovka odštartovala sériu nadávok, rozbíjania pohárov a prenikavého piskotu. Ešte dva góly a neuniknem. Nasledovalo 10 pokojných minút a ticho trvalo až do momentu, keď Bierhoff vyrovnal. Kým po prvom jeho góle Nemci kričali, pri druhom vrešťali ako zmyslov zbavení, tancovali a polievali sa perlivým mokom. Zmäkli aj skinheadi, jeden sa dokonca objímal so 60-ročnou babičkou, no najväčšiu radosť mali asi bezdomovci. Jeden z nich sa priplichtil k skupinke oslavujúcich a vyfasoval plechovku piva. V ten večer som ho zahliadol niekoľkokrát. Plechovku však vymenila fľaša šampusu. V hlave sa mi rojili spomienky na tri týždne, keď som musel vysvetľovať, prečo jasám po každom českom góle aj ja, keďže podľa občianskeho preukazu som Slovák s maďarským menom. Odpoveď bola jednoduchá - narodil som sa v Československu a moje sympatie k spoločnému štátu Čechov a Slovákov mi nikto nevezme. A preto chlapci, ďakujem!
