Už v prvom ročníku strednej školy nás profesor matematiky neustále upozorňoval, aby sme nemiešali hrušky s jablkami a hoci to teraz možno tak vyznie, boli by sme neradi, keby sa to tak chápalo. O čo ide? Popri famóznych oslavách historického triumfu košických futbalistov, ktorí vymazali nulu v rubrike titulov najpopulárnejšieho športu medzi dospelými v našom regióne akoby sa zabúdalo, že hodnota slovenského futbalu má klesajúcu tendenciu. Stačí si pripomenúť neslávne účinkovanie našich zástupcov v európskych klubových pohároch, či trápenie sa reprezentácie v kvalifikáciách. Povinné víťazstvá s futbalovými trpaslíkmi sa snažíme servírovať ako čosi výnimočné s úslovím, že slabého už v Európe niet a herné prepadáky s lepšími zastierame rôznymi pozlátkami. Len pravde do očí sa bojíme pozrieť. Čo si má človek myslieť o serióznosti hodnotení v našich médiách, keď účinkovaniu slovenských reprezentantov na belehradskej Marakane venuje taliansky športový denník Gazzetta dello Sport jedinú vetu a v nej sa zmieňuje iba o zázračných zákrokoch brankára Molnára, ale po kúpe a oboznámení sa s našimi denníkmi pri návrate domov sa nám zdalo, akoby naši futbalisti podali solídny výkon na hranici možností a iba trochu šťastia nám chýbalo k úspechu. Pritom spomínaný zahraničný zdroj sa po prehre českých futbalistov rozpisuje o ich statočnom a výbornom výkone. Teda nemôže dôjsť k podozreniu, že zaujímaví sú iba víťazi. Z toho teda vyplýva, že oslavujme čo osláviť treba, ale nezabúdajme pritom, že napríklad zisk domáceho titulu neznamená koniec sveta. Skôr naopak. Na víťaza pripadne nevďačná úloha zobrať na seba zodpovednosť. Zodpovednosť za tvorbu renomé vlastnej krajiny za hranicami, kde na veľkosť veľkého majú iné kritériá.