Dohrávky najvyššej súťaže hádzanárok nemohli už o ničom rozhodnúť a na žiaľ zverenkýň P. Hižnaya ani nič nezmenili. Pre košické stavbárky totiž žila nádej, že v prípade uchmatnutia dvoch bodov bezstarostnému Partizánskemu sa môžu tesnejšie priblížiť k o stupienok vyššie postavenej Čadci. Pretože iba s ňou sa budú Košičanky naháňať o holé prežitie medzi elitou, a tak plný zásah by im určite "bodol". Žiaľ, takýmto myšlienkam mohol ich fanúšik uveriť len do 20. minúty. Ako tradične, tento čas znamenal definitívny koniec nádejam. Najlepšia strelkyňa východniarok v tomto stretnutí K. Samuelcíková po zápase povedala: "Je to strašné. Všetky sa spoliehame na kohosi iného. Prevláda strach čosi vymyslieť. Nedokážeme účinne zapojiť do hry krídla a cez stred sa presadzujeme len veľmi ťažko. Hráme stereotypne. Po akom-takom úvode, keď ešte držíme so súperom krok, príde bláznivých desať minút, v ktorých chceme rýchlo kontrovať, ale väčšinou to `zorieme` ešte viac. Samé nevieme, z čoho to vyplýva. Trápime sa a v poslednom čase sme z toho už aj znechutené. Snáď nám ďalšia prestávka pomôže, veď máme pred sebou 10 zápasov a s nimi 20 bodov, takže štvorbodová strata zase až tak veľa neznamená. Určite sa nevzdávame." Sú to pravdivé slová, len o tom nevzdávaní sa trošku pochybujeme. Určitá odovzdanosť je u košických hádzanárok badateľná vždy, keď sa súperovi podarí trhák. Takto nepôsobia iba tie na ihrisku. Málokedy príde totiž z lavičky zlomový pokyn, no o to častejšie je počuť porazenecké výroky.