Kysuce - chudobný kraj drotárov a roztrúsených dreveničiek, úzkych skalnatých polí, na ktorých bolo viac skál ako zemiakov. Dnes dediny lemujú veľké murované domy, ktoré už síce nerastú ako huby po daždi, ale ešte stále sa tunajší chlapi radšej zoderú, než by mali byť doma a bez práce. Pracovných príležitostí je tu odjakživa málo a Kysuce boli a sú zásobárňou často lacnej pracovnej sily. Ak sa opýtate náhodných chodcov v Čadci, Turzovke či Kysuckom Novom Meste, ale aj v mnohých kysuckých dedinách, kde pracujú, veľká väčšina odpovie, že v Čechách. Nemnohí aj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, no a tí šťastnejší v Nemecku. Ženy vychovávajú deti a muži odchádzajú za prácou. Často sa nevidia nie týždeň-dva, ale niekoľko mesiacov. Rodinné väzby sa narúšajú, pribúda samovrážd, rozvodov a alkoholikov. V piatok chlapi prepíjajú ťažko zarobené korunky. Len v Čadci je viac ako 70 krčiem. A v sobotu, veľmi skoro ráno, praskajú colnice vo švíkoch (najmä po výplatách), začína sa veľké cestovanie - autami, autobusmi, vlakmi. Ide sa na burzy - v Ostrave, Čiernej Lúke a v poľskom Tešíne. Tu sa peniaze míňajú za treťotriedny tovar, ktorý síce veľa nevydrží, a to vedia veľmi dobre obaja - kupujúci i predávajúci, ale je často o polovicu (i viac) lacnejší ako ten istý doma v Čadci, kde ho "tiežpodnikatelia`` predávajú za "svetové" ceny. A tak sa tá "naša", t. j. kysucká a ťažko zarobená česká koruna obratom vracia späť tam, odkiaľ prišla.
Autor: MÁRIA HANULÁKOVÁ
