Nezdá sa, že by niekomu v tomto vlaku pripadalo zvláštne, že sa v ňom vezie. Mne áno. Nikdy som si nemyslel, že budem dobrovoľne cestovať vlakom po Novom Južnom Walese a teraz sa neviem vynačudovať, ako som sa tu ocitol. Vonku leje ako z krhly, vlak práve zastavuje v stanici Bullaburra a ja ani neviem, kde som. Viem iba, že asi o dve hodiny by som mal vystúpiť na stanici Sydney Central, vziať si taxík, odviezť sa na letisko, chytiť linku Ansett 132 do Brisbane, tam sa dať odviezť do hotela... začínam mať pocit, že akékoľvek premiestňovanie v priestore je nezmyselné.
Cestujúci nastupujú veľmi zmoknutí a ja musím myslieť na to, ako mi premokne vak na šaty, ak bude aj v Sydney takto pršať. Ešteže som ten druhý kufor nechal v Bratislave - asi by som sa zbláznil, keby som sa mal naťahovať s dvoma veľkými, jedným malým kufrom a vakom na šaty. Noty, ktoré mám v tom vaku (nedávam ich do kufra, pretože sú to originály a kufre počas leteckej prepravy majú tendenciu dostať sa inde než ich majitelia), sú síce zabalené vo dvoch igelitových sáčikoch, ale austrálsky dážď je veľmi hustý a tvrdošijný a aké ja mám šťastie, partitúry zmoknú a nebudú sa dať čítať.
Neskôr: v Sydney na stanici síce pršalo, ale noty nepremokli! Stanovisko taxíkov je dosť ďaleko od stanice, najmä vzhľadom na vyššie menovaný jeden veľký, jeden malý kufor a vak. Ale už som v suchu vnútroštátneho terminálu a mám čas meditovať o tom, ako som sa dostal do Bullaburry, o Wooloomooloo ani nehovoriac. Cieľ mojej anabázy je Brisbane, kde má sídlo Queensland Symphony Orchestra, s ktorým budem nahrávať Čajkovského. Je to milý orchester a keď som tam bol pred dvoma rokmi, koncertným majstrom bol Vojtech Hlinka. Viem, že to nevysvetľuje, ako som sa dostal do Bullaburry. Tomu je na vine môj nevlastný strýko, ktorého som objavil pred dvoma rokmi v Sydney a bol to jeden z najpríjemnejších objavov v mojom živote, pretože je to veľmi dobrý človek.
Keď som odchádzal z uzimenej Bratislavy s doznievajúcou chrípkou, utešoval som sa, že v Austrálii, kde je práve leto, sa pekne doliečim vylihovaním v posteli v sydneyskom hoteli, pretože som mal pred nahrávkou naplánované tri dni voľna. Keďže tieto tri dni padli práve na dlhý víkend a austrálsky štátny sviatok, strýko sa rozhodol, že nebude žiadny hotel, ale pekne pôjdem s nimi na "chatu" do Modrých hôr, ktoré sú jedinečným prírodným úkazom. Hm. Neviem, či to bolo mojím pričinením, alebo tá chrípka zo Slovenska bola taká silná, ale len čo som vkročil na austrálsku pôdu, leto sa skončilo. Veľmi skončilo. Ochladilo sa do sféry rekordov, začalo pršať a na Modré hory sa spustila taká hmla, že som z ich krás nevidel nič okrem telefónnej búdky, pomocou ktorej sa strýko orientoval, kde má odbočiť.
Chatu sme našli. Len čo sme sa usalašili, vyfasoval som sveter, hrubé ponožky, čaj s rumom a sirup proti kašľu a strýko išiel zakúriť. Pritom ma presviedčal, že je tam naozaj veľmi krásne. Veril som mu, najmä po tom, keď ma zobral do miestneho superkina (plátno vo výške 8-poschodového domu), kde premietali film o krásach Modrých hôr. Film bol pekný, ale hmla sa nezdvihla. Skonzumovali sme skvelé obrie oškvarky (veľkosti papuče) od mäsiara Maťka zo Sydney. Hmla. Pozreli sme si videokazety s poslednými Markovičovými Šikmými plochami a Ktosi je za dverami. Hmla. Strýkovi priatelia sa vyjadrili, že nevedia pochopiť, prečo Milan v slovenskej televízii účinkovať nemôže a v českej áno. Keďže emigrovali v 68., nesnažil som sa im nič vysvetliť. Okrem toho, ani ja to neviem pochopiť. Hmla. Hmla. Hmla. Strýko bol optimista a chcel v horách zotrvať ešte ďalší deň, ale ja som už musel ísť do Brisbane, takže som sa vybral vlakom. Preto Bullaburra a všetko ostatné.
Neskôr: aj v Brisbane celý čas pršalo. Hotel Heritage sa nezmenil, stále vyniká uterákovosťou aj sprchohlavicovosťou. Ešte sa to vylepšilo tým, že uteráky vymieňajú len čo vykročím z izby. Vojta Hlinka už nie je koncertným majstrom, sedí pri druhom pulte, lebo mal nejaké zranenie. V orchestri pribudli Rusi, Maďari a jeden Moravák. Aj nahrávka bola výrazne medzinárodná - kanadský dirigent slovenského pôvodu so sólistkou z Nového Zélandu japonského pôvodu, s austrálskym orchestrom a režisérom tiež z Nového Zélandu, ale libanonského pôvodu nahravali dve cédéčka Čajkovského. Kakoj chaos!
Ešte neskôr: v lietadle spoločnosti Qantas zo Sydney do Honolulu sa definitívne potvrdila moja teória, že všetky reportáže, poviedky, novely a romány o krásnych letuškách a ešte krajších pasažierkach sú úplný nezmysel. Ešte nikdy sa mi nepodarilo sedieť vedľa krásnej pasažierky - najbližšie k tomu bola jedna 150-kilová černoška z nejakej krajiny kde netečie voda, oblečená (ako by povedal Dyomi James from Uganda) v "náš národní prádlo". Pasažierky neexistujú a Qantas (neviem, či špeciálne na tento let alebo vôbec) letušky úplne zrušil.
Boli len letúši. Boli veľmi príjemní. Veľmi. Jeden z nich sa ma dokonca na záver spýtal, či nechcem jeho telefónne číslo, ak by som opäť prišiel do Sydney. Hm.
Teraz som doma, kde som sa zastavil na 24 hodín na ceste zo Sydney do Košíc. Ak sa vám to zdá šialené, tak sme dvaja.
