Najťažšie v rozhovore nie je upútať poslucháča a presvedčiť ho o tom, čo hovoríme, ale ručiť za vlastné slová. Komunikačná spoľahlivosť býva často nahradzovaná kamuflovaním, pri ktorom sa zmysel povedaného úmyselne zastiera. Kamuflovanie vzniká vtedy, keď autor prejavu nechce (či nemôže) poskytnúť najvyššie možné záruky, teda samého seba. Samozrejmosť, s ktorou autori kamuflovania používajú slová, spôsobuje, že mnohé z nich strácajú pôvodný zmysel a stávajú sa v komunikácii nepoužiteľnými: "ľud tejto krajiny" už nie je ľudom tejto krajiny. Bieda autenticity, úprimnosti, s ktorou kamuflovanie neustále zápasí, vnáša do komunikácie množstvo harabúrd: pôvodca kamuflovania sa usiluje zaceliť diery vo frázach ďalšími frázami a veľa hovoriť pre neho neznamená aj veľa povedať.
Kamuflovanie nepatrí medzi tradičné rituály komunikácie, ale parazituje na nich: namiesto dohody vnáša do rozhovoru stav agresivity (povedať dotyčnému, že trepe dve na tri prináša riziko konfliktu) a na rozdiel od rituálu neponúka žiadne "nové správy". Kamuflovanie dokazuje prevahu šírky nad hĺbkou a kvitne všade tam, kde je ambícia dosiahnuť moc - namiesto jednoduchého nastoliť zjednodušené. Vyhýbať sa kamuflovaniu znamená ochotu reprezentovať sa v komunikácii.
Autor: Juraj Rusnák
