, ale aj myšlienkami o slobode, nezávislosti... Aj vďaka nim má dnes folk v Košiciach svoje domovské miesto. Tak to cíti aj hádam najfilozofickejší z nich, Vladimír Merta: "Na Slovensku, a v Košiciach zvlášť, sa vždy odreagujem a zakaždým sa tu cítim podstatne lepšie ako doma. Tesný kontakt s ľuďmi je tu výraznejší. Neexistuje tu taký typický český medzipriestor medzi interpretom a poslucháčom. A možno sa to dá vysvetliť aj tak, že keď sa zhusťuje politická atmosféra, pesničkár paradoxne ožíva." I keď v Košiciach sa na množstvo priaznivcov nesťažuje, bývajú pri jeho potulkách svetom aj opačné situácie, ale, ako hovorí, "pre pesničkára je to obrovská skúsenosť, nastúpiť v malom meste pred 50-60 skalných poslucháčov, ktorí vás sledujú už 20 rokov, a vedieť, že keď nastúpi hokejový tím, tak príde 5000 ľudí. To je záťaž, ktorá nutne v spevákovi vyvoláva otázku: mám sa ešte snažiť? Mám sa ešte potiť? Mám hrať naplno? Ale ja si beriem zo športu inšpiráciu aspoň v tom, že nezáleží na tom, za aký veľký tím človek kope. Dôležitý je samotný prvok výkonu. Je to síce minimálny program, ale ja sa priznám, že som niekedy viac stimulovaný malou návštevnosťou, pretože je to pre mňa nová skutočnosť. Mám na to potom celú cestu z koncertu, aby som zistil, v čom sa míňam s týmito ľudmi. Je to cnosť. Prirodzene, každý človek by rád behal s davom rovnakým smerom. Ale umenie bežať s davom je niekedy veľmi nebezpečné."
Práve folkoví speváci počas uplynulých desaťročí nestrácali kontakt s poslucháčmi, nestrácali tvár. "Naša situácia," uvažuje Vladimír Merta, "je zvláštna v tom, že my sami interpretujeme to, čo cítime, čo si myslíme. Ale to je vlastne strašne staromódne. Už trubadúri niesli takto svoju kožu na trh a boli závislí na priazni dvorných dám. Takže pozícia moderného pesničkára je vlastne veľmi staromódna."
Vo vedomí mnohých svojich obdivovateľov zostávajú bojovníkmi s gitarou, ktorí prichádzali do vysokoškolských klubov, aby spievali o tom, čo bolestne cítili všetci okolo. "Nie je to defetizmus, ale je lacné dnes bojovať. Veď kam sa len pozriete, všetci bojujú," rozpráva Merta. "Dnes má každý dosť sebaničivých síl a zápasí sám so sebou. Dnes by som sa už uspokojil aj so stredným doletom svojich piesní," doloží skromne. Ktovie, kto všetko si pamätá, že prvou piesňou revolúcie bola bez gitary predspievaná horňácka "kdože nám zakáže/ za naše peňáze? / Ani kňaz ani král / ani sám jenerál", ktorú spieval práve tento človek? Písal sa 19. november a v Činohernom klube v Prahe bolo ustanovujúce zhromaždenie Občianskeho fóra . A potom prišli chvíle, tesne po rozdelení, "keď sme boli aj na Slovensku nepotrební. To, čo ľudia prežívali, bolo podstatne emocionálnejšie a fantastickejšie a neuveriteľnejšie, než to, čo som spieval. Dnes mám pocit, že ľudia na Slovensku reagujú ako ideálny divák. Ešte skôr ako začnem spievať, ako vypoviem slovo, vnímajú napätie... To je pre pesničkára ideálna štartovná pozícia. V Čechách je situácia striedavá. Niekedy nájdem úplne rovnakých ľudí, niekedy mám pocit, že ľudia, ktorí prídu, vedú skôr svoj vnútorný dialóg sami so sebou a používajú našu hudbu ako nejaký spúšťací mechanizmus, čo síce nie je ideálne, ale zase ani vylúčené. Z hľadiska kontaktu je paradoxné, že kdekoľvek inde než v Čechách mám pocit, že zanechávam stopy v ich dušiach. V Čechách o tom niekedy pochybujem."
Folk - kedysi platilo, že je otrasomerom doby. A dnes? "Presviedčam sa stále, že to nie je len o mojich pocitoch, že je to povedzme aj o pocitoch vašich politikov, ktorí tú pieseň ani nikdy nebudú počuť. Ale, povedal by som, že to je krajná metóda, keď človek vystúpi zo seba a jasne naznačí, že je to nejaký problém, ktorý sa nemusí dotýkať len jediného človeka. Napriek istej sebairónii. Beriem to ako znamenie doby." Otrasomer doby. Keď mal pred rokmi pocit, "že i celá snaha undergroundu či chartistov, pesničkárov zostávala na povrchu. Dostávala sa do akejsi verbálne preexponovanej polohy, keď nielen moc ale aj to naše publikum si zvyklo na to, že s istou mierou rizika je možné prežiť všetko, ale nič sa nezmení," vtedy vznikla pieseň Kecy. Na otázku, či je dôvod zaspievať si ju aj dnes, Vladimír Merta odpovedá: "Situácia je dnes veľmi dramatická v tom, že kto nájde spôsob ako osloviť ľudí na ulici, ten bude v nastávajúcom období vládnuť. Metódy, ako získať hlasy nespokojných ľudí, sú veľmi prosté, ale nebezpečné, pretože napríklad v Čechách opozícia, ktorá nemá presnú predstavu, kam chce doviesť štát, je príťažou. Takže na Slovensku cítim vždy veľkú zodpovednosť voči potenciálnej možnosti prevziať moc. Na Slovensku dnes rozhodne nejde len o kecy. Kecy sú bližšie našej situácii... Dnes slovo prestáva byť zbraňou a stáva sa parou nad papiňákom... Jazyk, ktorý by postihol to, čo žijeme, slovo, ktoré by bolo hýbateľom dejín, neovládam, a obávam sa, že naši politici rovnako nie..."
Benefičný koncert na podporu M-klubu sa uskutoční 7. februára o 19.00h v SOU dopravnom na Moldavskej ceste.
