Istý môj známy, ktorý sa živí ako publicista v jednej rímskej rozhlasovej stanici, mi nedávno povedal: "Vieš, ak vypadnem občas na týždeň či na desať dní na dovolenku za hranice všedných dní a nemám možnosť sledovať naše médiá, niekedy sa mi po návrate zdá, akoby som ani o nič neprišiel. Možno ti unikne nejaký detail, drobná epizóda z každodenného života, všetko však ide dopredu v jasne stanovených líniách, riadiac sa vnútornými zákonmi a logikou, ktorú do nás Talianov vštepili ešte kedysi po vojne, ba možno už aj pred ňou!" Rozmýšľal som nad jeho slovami a dokonca som skúsil aj malý experiment: prestal som čítať noviny a sledovať rozhlas a televíziu. Mal pravdu! Po týždni som si zapol rádio a zdalo sa mi, že príbeh s názvom "moderná história Talianska" pokračuje presne tam, kde som ho pred niekoľkými dňami zanechal.
Novinové stránky sa hemžili novými senzačnými odhaleniami mafiánskych sprisahaní (hovorí sa, že sicílske podzemie si pod tlakom pudu sebazáchovy vytvorilo tajnú "cupolu", ktorá sa nedávno dokonca chystala zlikvidovať palermského prokurátora - nebolo by to, ostatne po prvýkrát; ale aj o nových svedkoch, ktorí sú ochotní vypovedať pod prísahou o ďalších čudných stykoch doživotného senátora Andreottiho s miestnym podsvetím). Ale aj informáciami o nekonečných zoskupovaniach, preskupovaniach a opätovných rozchodoch na politickej scéne.
Tá totiž prežíva už tretí rok dramatický prerod z prvej na druhú Taliansku republiku. Zrodenie druhej, pre ktorú by malo byť charakteristické vytvorenie spoľahlivého a najmä stabilného politického systému, sa doposiaľ neuskutočnilo. A tak Taliansko stále ešte len čaká na svoju druhú reinkarnáciu. Pôrodná sála je pripravená, babica si s napätím mädlí ruky, dokonca vyšla už aj plodová voda (prerodená ľavica, ktorá triumfovala v posledných voľbách!), iba dieťaťu sa na svet akosi stále nechce (asi vie prečo!).
Je možné, že malým impulzom na to, aby uzrelo svetlo sveta, by mohlo byť vytvorenie komisie, zloženej zo zástupcov všetkých poslaneckých klubov obidvoch snemovní, ktorá by sa mala dohodnúť na ústavných zmenách, podporujúcich vytvorenie stabilného politického systému. Jej základom by mali byť dve silné zoskupenia pravého a ľavého stredu. Ibaže ony samy sa vo vnútri nedokážu dohodnúť na tom, čo vlastne chcú. Návrhov je hneď niekoľko: od silného prezidentského cez kancelársky až po poloprezidentský systém. Povedané inými slovami: po vzore USA, Nemecka či Francúzska. Samozrejme, pri zohľadnení talianskych "špecifík". Zdá sa, že jediný, kto má v súčasnej zamotanej situácii vo veci úplne jasno, je Umberto Bossi. Tomu je úplne jedno, aký bič si Taliani do ďalších rokov na seba upletú, podstatné preňho je dnes už iba to, aby zo svojich ďalších kalkulácií vynechali jeho Padániu!
Autor: MARTIN HLUBOCKÝ, RÍM