čná Veronika, ktorú 9. januára našiel Števo takmer vykrvácanú s viac ako dvadsiatkou bodných rán, spôsobených psychicky dekompenzovanou matkou, sa najskôr prenikavo zahľadí do tváre otca, potom našpúli ústa a usmeje sa na sestričku.
"A na tatina sa neusmeješ?"
Na ten okamih Števo do smrti nezabudne. Malá pacientka s plnými líčkami sa v piatok 24. januára o 16.55 h chichoce iba pre neho. Spoznala ho! Rozpamätala sa! Povie: "Si ty herečka, Veronka." Sestričke to pripadá milé a zapojí sa: "Už je dobre, už si na nás zvykla, už spontánne reaguje."
"A nechce preliezať rám postieľky? Doma to skúšala..." vyzvedá otec.
"Najskôr sa štverala cez ohradu, ale zvýšili sme ju," upokojuje sestra. "Máte šikovnú a čulú dcérku." Po chvíli nazrie do izolačky primár oddelenia MUDr. Peter Gašparec. "Teploty poklesli, dievčatko sa zotavuje bez výkyvov, no čo je najdôležitejšie - komunikuje so sestričkami, ktoré mu istým spôsobom nahrádzajú obraz matky. Sestričky sú poklad tejto nemocnice a Veronika to cíti." Lenže teraz cíti už aj otca. Spolu si sadnú a spolu, tak ako pred smutným deviatym januárom, objavia zajka-bojka v obchytanom leporele.