bolo veľmi rado, aby chrbtová kosť jeho budúcich vzťahov s Ruskom - dohoda či charta - uzrela svetlo sveta najneskôr do madridského summitu aliancie, ktorý rozhodne o tom, ktoré štáty pozvú medzi seba.
Solana predložil Moskve predstavy členských krajín NATO, ale Primakov nemohol na ne, pochopiteľne, okamžite reagovať. Jednak kvôli meritu veci, lebo jeho experti návrh musia podrobne zhodnotiť, a jednak z diplomatického hľadiska, aby získal čas na reakciu, ktorú najskôr musí predložiť uzdravujúcemu sa prezidentovi. Bol to totiž samotný Jeľcin, ktorý ho poveril koordináciou politiky v tejto citlivej otázke.
A ruský katalóg požiadaviek sa pomaly, ale isto rysuje. Či už ide o zmluvné usporiadanie vzťahov s NATO, alebo zapojenie do skupiny najvyspelejších krajín sveta zmenou z G 7 na G 8, či prispôsobenie zmluvy o konvenčných silách v Európe (CFE) . Po lisabonskom summite OBSE je jasné, že terajšie rokovania o jej adaptácii na nové podmienky, ktoré sa začali vo Viedni, sa majú skončiť určitými úpravami v prospech Moskvy. Aj skutočnosť, že šéf ruskej delegácie Gluško radšej vyčkal Solanovu návštevu v Moskve i jej prvé hodnotenie, čím zmeškal úvodné rokovanie v rakúskej metropole, je tiež príznačná.
Nič na tom nemení fakt, že oficiálne ruské miesta neustále opakujú, že ich odmietanie rozšírenia NATO je trvalé. Čo však je pozoruhodné, čoraz viac sa, aspoň v kruhoch odborníkov či intelektuálnej elity, objavujú hlasy prihovárajúce sa buď za vstup Ruska do NATO, či za veľmi úzke kontakty s alianciou. Vzhľadom na budúce potreby a záujmy to totiž nie je až také nereálne, hoci z dnešného pohľadu to skôr vyzerá na ideu z dielne vedeckej fantastiky. Je však tiež známe, že mnohé veci pochádzajúce z nej sa už stali realitou všedného dňa. Len slovenská koalícia akoby si to nechcela uvedomiť.