m životom, mala aj iný, obyčajný občiansky kolorit. Výkladné a dobytčie jarmoky a týždenné trhy, ktoré bývali v piatok. Mali svoje čaro vo všetkých ročných obdobiach. Diferencovali sa širokým druhom vyloženého tovaru, typickosťou šiatrov a odevov mešťanov a predovšetkým dedinčanov. Kruté mrazy, ktoré prichádzali až na "Ruskú viliju" (5. januára, na gréckokatolícke a pravoslávne sviatky Božieho narodenia), pokračovali a vyvrcholili 19. januára (na Bohojavlenije) a na 14. februára (na "Ruskú hromnicu" alebo "švičku").

Levočskí mešťania sa vedeli zásobiť na zimu ešte v predzimnom období. Mestská chudoba bola "samozásobiteľná". Len čo prišli prvé snehy, ožili cesty a chodníky okolitých lesov (na Kovald, do Kačeľagu, do Daniháza, pod Mariahuru a pod.) mužmi, ženami, mládežou a deťmi. Za sebou ťahali sane (často svojpomocne zhotovené), upravené bočnými vyčnievajúcimi kolíkmi na náklad haluziny, šejtanice a pod. V podvečer ožili ulice Levoče desiatkami i stovkami ľudských záprahov, ťahajúcich vysoko naložené sánky do strmého svahu Dupkovca, Šiesťpľacu, na Birhaľ, na Bránu. V uliciach mesta ponúkali drevo na predaj. Sánky vysoko naložené dokonale "zgurtovanou" haluzionou stáli od 15 do 20 Kč (korún československých). Záujemcovia, ktorí takú sumu nemali, čakali na lacnejšiu ponuku. Prichádzali s ňou miestni Rómovia (vtedy Cigáni) bývajúci na okraji poľnohospodárskej štvrte zvanej Vysranka (rozumej Vystranka, kde levočskí mešťania vystierali na jar plátno na bielenie). Narúbané haluze a naštiepané drevo z polien transportovali v starých plachtách na chrbtoch a pleciach. Prepychovejším nadobudnutím dreva na opáľ boli ponuky sedliakov z Úlože, Závady, Nižných Repáš a Torysiek. Drevo vozili na malých rebriniakoch ťahaných volmi a kravkami. Takú fúru so šejtanicou (s polenami v troch radoch) volali polovka. Mala hodnotu od 25 - 35 Kč. Vozy s drevom postávali i v najtuhších mrazoch od benzínovej pumpy pána Hebelku, popred Stoličný dom (starý aj nový), často siahali až pred "Starý ratuš" (starú radnicu). Pohľad na vozy, statok a furmanov bol uchvacujúci. Boli oblečení v huni, odeve zo súkna (z ovčej vlny), vlnených nohaviciach (chološne), krpcoch, bagandžiach, čižmách, na hlave s baranicami. Ženy vedľa nich kompletne v regionálnom, zimnom odeve: malej huňke, sukni a zástere z modrotlače, veľkých huňatých "hustkách" a čižmách. Keď drevo odvážali "do domu", kde si ho kúpili, mali domáci už z pohľadu na fúru dreva pocit tepla, ktoré sa rozhostí v kuchyni či izbe starého domu. Zmizli obavy zo zimy, navyše zamrznutia od zimy.

Autor: Ján Olejník