Začalo sa to listom prezidentovi, v ktorom som opísal nevšedné činy Ladislava Juhása z Rakovca nad Ondavou, ktorý v šiestich rôznych prípadoch zachránil životy siedmim ľuďom. Predtým som na to upozornil iné kompetentné inštitúcie, ale nereagoval nik. Ani tu som veľa nádeje nedával. Veď prezident má množstvo iných štátnických povinností... Ukázalo sa, že som sa veľmi mýlil. Z Kancelárie prezidenta SR mi oznámili, že prijatie sa uskutoční v septembri, ale nakoniec sa konalo až v predvečer sviatkov pokoja a mieru. V čase viac než výstižnom.
Na moje veľké prekvapenie som bol na toto stretnutie pozvaný tiež, čomu som takmer neveril až do chvíle, keď nám pán prezident podával ruku...
V detašovanom pracovisku KP SR v Košiciach nás po overení totožnosti uviedli do prípravnej miestnosti, kde už čakala matka s dcérkou, ktorá prišla o svojho otca pri výbuchu plynu v Krásnej nad Hornádom. Polhodinka, ktorú venoval prezident utrápenej matke s dcérkou, ubehla ako voda a ani sme sa nenazdali a stáli sme zoči-voči hlave štátu. Pousádzali sme sa do pohodlnej koženej sedacej súpravy tak, že ja som sedel priamo oproti prezidentovi a Laco Juhás mal po svojom boku pani Kováčovú. Napätie - najmä naše - prerušil pán prezident otázkou na mňa, keď ho zaujalo moje neobvyklé meno, pôvod, rodinné pomery... Hneď bola preč tréma, nervozita, napätie. Udivil ma úprimný záujem pána prezidenta o bežné ľudské problémy a tiež vľúdny prístup pani Kováčovej. Samozrejme, veľa priestoru sa dostalo skutkom Laca Juhása, ale diskutovali sme o všetkom možnom. Tak, že sme sa ani nenazdali a ubehla trištvrtehodina. Dáma z protokolu ma jemne upozornila, že musíme končiť. Prezident pokojne dokončil rozhovor a nasledoval slávnostný akt. Ladislav Juhás prevzal z rúk Michala Kováča Zlatú medailu prezidenta SR a pamätnú publikáciu s osobným venovaním.
To najväčšie prekvapenie však pripravil Laco Juhás. Keď mu pán prezident podal ruku na rozlúčku, spustil v zemplínčine originálnu vianočnú vinšovačku. Všetci prítomní to prijali s pochopením, úsmevmi a najviac sa to páčilo pánovi prezidentovi, ktorý len ľutoval, že si to asi nebude vedieť zapamätať. Nasledovala srdečná rozlúčka, vonku potom bolo plno novinárov, fotografov a kameramanov. Nám sa však stále zdalo, že snívame. Bola to však skutočnosť a stretnutie s hlavou štátu bolo pre nás oboch tým najkrajším vianočným darom a zážitkom na celý život.
Autor: MIKULÁŠ JEFANOV
