So záujmom som si prečítal uvedený článok. Bol som veľmi rád, že sa konečne niečo pohlo aj v tomto smere v našej cirkvi, a trvalý diakonát, ako o tom rozhodol už II. vatikánsky koncil, sa pomaly udomácňuje aj v našej katolíckej cirkvi. Srdečne k tomu diakonovi Milanovi Andrejkovičovi blahoželám a želám mu veľa požehnania v tomto krásnom poslaní. Iste to pre neho nebude ľahké, ale to je krásne na tomto povolaní. Veriaci to nevidia a veľakrát o tom nevedia. Nám však stačí, ak to vie náš Majster. Čo ma však zarazilo, bola veta na konci článku, v ktorej M. Andrejkovič povedal: "Ja považujem celibát za nevyhnutnosť pre kňaza. Neviem si predstaviť, že by mal kňaz rodinu. Kňaz má toľko povinností, že by rodinou bol pri plnení týchto povinností obmedzovaný..." Pripadá mi to tak, akoby zabudol, že u nás je aj gréckokatolícka cirkev, ktorej kňazi sú ženatí a popri tom si plnia svoje povinnosti s najväčšou zodpovednosťou a láskou. O ostatných kresťanských cirkvách, ktorých kňazi sa tiež ženia, ani nehovoriac. Bol som vysvätený pred 18 rokmi a mám rodinu - manželku a tri krásne dcéry. Počas tých 18 rokov som nikdy nepociťoval, že by ma moja rodina obmedzovala v mojom kňazskom povolaní. Skôr naopak. Keď boli ťažkosti, a boli, keď slzy tiekli dovnútra a nik to nevidel, po chvíľach strávených pred bohostánkom, kde sa kňaz môže aj trochu vyžalovať, bola to práve moja rodina, ktorej podporu som najviac cítil. Alebo naši starší kňazi, ktorí prežili pekelné 50. roky, roky likvidácie. Vo vyhnanstve a na nútených prácach to boli po dobrotivom Bohu práve rodiny, ktoré im pomáhali vydržať. Mnohokrát sa hovorí, že my, ženatí kňazi, máme rozpoltené srdce. (M. Andrejkovič o tom síce nehovoril, ale v podobných kruhoch sa o tom rozpráva.) A že slúžiť Bohu sa môže len celým srdcom. Je to pravda. To robíme a konáme aj my, ale s malou výnimkou. Celým srdcom slúžime Bohu, ale celým srdcom aj rodine. Vôbec nemáme rozpoltené srdcia. Že ženatý kňaz môže svoje povolanie tiež vykonávať verne a poctivo, dokazuje aj napredovanie našej (ale aj cirkvi M. Andrejkoviča, veď je katolík) gréckokatolíckej cirkvi. Samozrejme, nemám nič proti celibátu. Je tiež krásny a je to nemalá obeť. Aj v našej cirkvi sú kňazi, ktorí žijú v celibáte. Možno, že majú viac času na meditácie, modlitbu breviára, majú viac možností na vzdelávanie sa, ale žeby svedomitejšie vykonávali svoje povolanie? Aj my, ženatí kňazi, presedíme celé hodiny v spovedniciach. A rodinné problémy azda vieme viac pochopiť. Snažíme sa poctivo pripravovať na kázne, slúžime liturgie, navštevujeme chorých, vyučujeme náboženstvo, krstíme, sobášime, pochovávame. Vôbec pritom necítime, že by nás naše rodiny obmedzovali. Skôr nás inšpirujú. Keď sa vyskytne nejaká chyba, upozornia nás. Veriaci sa veľakrát neopovážia povedať niečo kňazovi, ale povedia to jeho rodine. Želám M. Andrejkovičovi, aby vo svojom diakonskom povolaní pocítil to, čo prežívame my, ženatí kňazi. To, že naše rodiny veľakrát plnia úlohu Veroniky. A to rodinné zázemie je tým Šimonom Cirenejským.

Autor: ŠTEFAN ÓSZ, gr. kat. dekan, Čičarovce