Uplynulé dni na diplomatickej scéne jasne dokumentujú, že tohtoročnou prvoradou témou bude rokovanie o rozšírení Severoatlantickej aliancie. Už schôdzka Kohl - Jeľcin bola plne v znamení tohto problému a podľa dezignovanej šéfky diplomacie USA Madeleine Albrightovej to bude jedna zo zahraničnopolitických priorít Bieleho domu.
Skutočnosť, že ruský prezident po stretnutí s nemeckým kancelárom poveril šéfa ruskej diplomacie Jevgenija Primakova vypracovať alternatívy k plánom NATO na rozšírenie smerom na východ, svedčí jasne o tom, že Moskva chce z (ne)súhlasu vyryžovať čo najviac. Tak pre súčasnosť, ako aj pre budúcnosť. A Primakov už aj naznačil, ktorým smerom sa budú ruské požiadavky uberať. V prvom rade ide o zmenu zmluvy o konvenčných zbraniach (CFE), pričom si Rusko osobuje nárok získať pre seba počty zbraní a vojakov, o ktoré sa rozšíria kontingenty aliancie po prijatí nových stredoeurópskych členov, bývalých členov Varšavskej zmluvy. V tomto smere sa prvý krok urobil už na decembrovom lisabonskom summite OBSE.
Okrem toho presadzuje Kremeľ požiadavku nerozširovať jadrové zbrane na územie nových členov, čo v podstate NATO už aj opakovane potvrdilo. Ale ako nový prvok vstupuje do hry žiadosť, aby sa aliancia zaviazala, že nerozmiestni v tejto oblasti svoje jednotky na stálych základniach. Zatiaľ USA a ich spojenci na to reagovali prinajmenšom zdržanlivo s jasne odmietavým podtónom. Rovnako ako na to, aby Moskva mala právo hovoriť do všetkých rozhodnutí NATO, ktoré sa týkajú ruských záujmov. Fakticky by išlo o právo veta, čo si však vzhľadom na doterajšie odmietavé postoje NATO na túto tému možno len ťažko predstaviť.
Špecifickým problémom bude zrejme otázka obmedzovania strategických zbraní, zakotvená v zmluvách START-2 a 3, ktorých (ne)ratifikáciu zatiaľ používa Moskva ako nátlakový prostriedok. Ale vzhľadom na zjavný nedostatok financií, potrebných na udržiavanie nadbytočného stavu rakiet a hlavíc, je to skôr papierový tiger. A ide v podstate iba o problém rusko-americký, ktorý sa ostatných členov aliancie týka skôr sprostredkovane.
Okrem Albrightovej sa k otázke nezadržateľného rozšírenia aliancie vyslovil aj šéf nemeckej diplomacie Klaus Kinkel. Potvrdil, že Kohl sa snažil Jeľcina presvedčiť, že aliancia nemá záujem vytesňovať Rusko z Európy, ani vytvárať nové deliace čiary. Podľa neho sa Moskva v budúcich mesiacoch bude snažiť "vytrieskať" v rozhovoroch čo najviac - politicky, vojensky i hospodársky. Okrem toho sa bude chcieť stať plnoprávnym členom G-7.
Naznačená nová protizápadná aliancia Rusko - Čína - časť arabského sveta, prípadne India v tejto fáze nie je ničím iným ako ďalším papierovým drakom. Jednak tieto krajiny
viac rozdeľuje ako spája, nehovoriac už o tom, že všetky pre svoj rozvoj, Rusko dokonca na prežitie, potrebujú západné financie a technológie.
Problém predaja zbraní sa dá v globálnom meradle korigovať a kúpa ruského protilietadlového raketového systému cyperskou vládou je skôr iba manifestovanou snahou Moskvy vrátiť sa aspoň čiastočne na zbrojné trhy. Čo je legitímne, hoci mieru na ostrove to neprospeje.
Toto politické klbko, hoci je riadne zamotané, však celkom určite nájde svoje Ariadny. Do horúcej fázy sa dostane 20. januára, na ktorý pripadajú dve významné udalosti. Bill Clinton začne svoje druhé prezidentské obdobie bez toho, aby sa musel obávať straty desiatky, a generálny tajomník NATO Javier Solana začne v Moskve diskutovať o budúcej forme vzťahov aliancie s Ruskom. Zrejme až do júlového summitu NATO v Madride sa bude handlovať, vážiť na lekárnických váhach každé pre a proti, aby sa krásne zabalený výsledok mohol na obidvoch straných prezentovať ako úspech. Ako sa do toho zaradí Slovensko, bude závisieť predovšetkým od jeho vnútornej politiky.
