Mal na to pádne dôvody: v Československu zavádzali demokratický socializmus západoeurópskeho typu, odmietajúci základný princíp komunistického totalitarizmu - vedúcu úlohu komunistickej strany. V Československu začala fungovať sloboda prejavu a bola zrušená cenzúra, čo ohrozovalo základný pilier totalitnej moci - kontrolu myslenia a masových médií, v Československu sa začala presadzovať priorita individuálnych ľudských práv, čo bolo v principiálnom rozpore s komunistickou koncepciou priority povinností socialistického človeka ako budovateľa komunizmu.
To všetko boli hodnoty západoeurópskej proveniencie, ktoré nám boli kedysi blízke a v ktorých vyrastali celé generácie našich predkov. Dnes tomu hovoríme európske kultúrne tradície, či európska civilizácia. Až do februára 1948 sme boli v tejto Európe doma, naša zaradenosť do nej bola chápaná ako samozrejmosť. Takto ju vnímali naši osvietenci, ktorí tam chodili na štúdiá, takto ju zažívali ešte aj naši rodičia, narodení za c. k. mocnárstva, pre ktorých pohyb po Európe bol samozrejmosťou. Ešte za prvej republiky chodila z Bratislavy do Viedne električka. Po roku 1945 sme zostali všetci rovnako biedni a vo svojej biede navzájom si rovní Európania, pripravení budovať nové spravodlivé usporiadanie nášho spoločného európskeho domova. Nato sme si vtedy založili OSN a slávnostne prijali jej Chartu.
Fatálne odpútavanie od Európy začalo pre nás zrieknutím sa Marshallovho plánu na Stalinov príkaz spustením "železnej opony",
ktorá vytvorila nový, odizolovaný geopolitický útvar - východnú Európu. Plne sme v nej zakotvili komunistickým Februárovým pučom 1948. Hodnoty európskej civilizácie boli tomuto útvaru cudzie a československý pokus o ich znovuzavádzanie ohrozoval - ako Brežnev správne videl - našu vtedajšiu východoeurópsku zaradenosť. Áno, z jeho hľadiska to bola nepochybne kontrarevolúcia.
21. august 1968 v tomto zmysle znamenal, že pred Československom boli s veľkým treskom zabuchnuté tie dvere do Európy, ktoré sme si u nás vyrezávali do železnej opony a potom pomaly a nenápadne pootvárali v období odmäku po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, a ktoré šesťdesiaty ôsmy začal otvárať dokorán.
Ešteže sa máme na koho vyhovárať. Sovieti nám zhatili účasť na Marshallovom pláne a na povojnovej obnove Európy, sovietska réžia okupácie Československa, ktorá sa začala 21. augusta 1968, nám zabránila vrátiť sa do Európy o dvadsať rokov skôr.
Táto výhovorka má, pravda, svoje slabiny, jej jadro však nepochybne platí. Na koho sa však vyhovoríme teraz, keď už toho jadra niet, lebo už niet ani železnej opony, ani Sovietov? Tretia šanca návratu do Európy bola tentoraz už úplne v našich rukách a zhatiť sme si ju mohli len my sami.
Čo však v tomto kontexte najviac zaráža, je postoj slovenského občana, slovenskej verejnosti. Až do 21. augusta 1968, po celý "obrodný proces" bola naša europeizácia jej srdcovou záležitosťou, ona určovala smer a tempo demokratizácie krajiny. Toho dňa, keď nám sovietske tanky prišli bránu do Európy zahatať, vyšiel národ spontánne do ulíc. S prázdnymi rukami zoči-voči tankom protestoval proti tejto mocenskej zvoli, verejne pranieroval všetkých zradcov a kolaborantov, ktorí pomáhali železnú oponu medzi nami a Európou reparovať.
Kde zostala táto zaangažovaná, protestujúca slovenská verejnosť, keď nám naši vlastní, domáci "Sovieti" tohto horúceho leta 1997 tretíkrát zabránili v návrate do našej rodnej Európy? Kam sa podela historická inšpirácia z augusta 1968?
V slovenských národných rozprávkach dostáva náš hlúpy Jano vždy nanajvýš tri šance. A v slovenskej realite ako keby sme sa rozhodli čakať ešte aj na tú štvrtú.