Germanista Jozef Tancer približuje cez skúmanie viacjazyčnosti históriu medzivojnovej a povojnovej Bratislavy a osudy jej obyvateľov. Kniha Rozviazané jazyky vytvára ucelenú mozaiku o meste, ktoré je už nenávratne preč.
BRATISLAVA. „Skúste másik Seite,“ povedala jedna žena výskumníkovi Jozefovi Tancerovi, keď sa počas ich rozhovoru z magnetofónu neozval očakávaný zvuk. V praxi takto rukolapne ukázala, ako v historickej Bratislave fungovala viacjazyčnosť. Aj v tomto prípade totiž v jednej vete použila slovenčinu, nemčinu aj maďarčinu, aby povedala krátku vetu - „Skúste druhú stranu.“
Obyvatelia medzivojnovej Bratislavy kedysi bežne používali a miešali tieto jazyky. Takže trojjazyčnosť starých Bratislavčanov nie je mýtus. No ako Tancer zistil počas svojho mnohoročného bádania, nie je to ani skutočnosť.
Chudobní vedeli viac jazykov
Bratislavská trojjazyčnosť, keď ľudia rozprávali po nemecky, slovensky a maďarsky, bola rozšírená najmä v sociálne nižšie postavených, a teda chudobnejších rodinách. To preto, lebo deti sa naučili komunikovať v ostatných jazykoch na ulici. Naopak, v bohatších, meštianskych rodinách, kde mali deti opatrovateľku, sa takáto trojjazyčnosť nie vždy pestovala. V takýchto rodinách bola často dominantná len nemčina, doplnená prípadne o súkromným vyučovaním francúzštiny či angličtiny.
Mnohí viacjazyční Bratislavčania vedia však troma jazykmi len rozprávať. Nevedia v nich písať či čítať, alebo to nerobia radi a s chybami.
Jazyky, ktorými sa v minulosti v Bratislave hovorilo, mali v spoločnosti rozličný status. Bolo to vidno napríklad pri výbere školy, kde sa často preferovala nemčina. A tradičné nemecko-maďarské obyvateľstvo Bratislavy sa na slovenčinu pozeralo zvrchu.
Toto sú len niektoré zo zistení, ku ktorým sa germanista Jozef Tancer dopracoval počas svojho skúmania viacjazyčnosti Bratislavy. Keďže ho táto téma zaujímala profesijne aj osobne, začal v roku 2007 systematicky zbierať rozhovory s ľuďmi, ktorí ešte mnohojazyčnú Bratislavu zažili. V novembri 2016 vyšiel vo vydavateľstve Slovart ich výber v knihe Rozviazané jazyky s podtitulom Ako sme hovorili v starej Bratislave.
Okrem rozhovorov obsahuje kniha aj krátke úvahy o tom, čo vlastne pojmy ako viacjazyčnosť, materinský jazyk či strata jazyka znamenajú. Vytvárajú tak pestrofarebnú mozaiku o medzivojnovej a povojnovej Bratislave, ako sa v nej žilo a hlavne rozprávalo.
Zber rozhovorov
Tancerovi sa podarilo nájsť vyše 70 ľudí, ktorí viacjazyčnú Bratislavu zažili na vlastnej koži. Táto generácia má v súčasnosti viac ako osemdesiat či deväťdesiat rokov a spolu s ňou miznú aj posledné spomienky na medzivojnovú a povojnovú Bratislavu. Doteraz s nimi Tancer urobil viac ako sto rozhovorov. Stretával sa s nimi v Bratislave, vo Viedni, ale vycestoval za nimi aj do Londýna, Buenos Aires či New Yorku. S niektorými sa pre diaľku rozprával aj tak, že sa spojili videohovorom.
Pýtal sa ich, ako sa rozprávalo v ich rodinách, aké jazyky a kde používali, aké sa učili a čo sa s jazykmi stalo po druhej svetovej vojne. Rýchlo zistil, že téma sa nedotýka len jazykovedy, ale aj dejín mesta a životných príbehov obyvateľov vtedajšej Bratislavy.
„Jazyk sa týka všetkých aspektov života. Takže v rozhovoroch sme sa často nakoniec dostali aj k otázkam, o ktorých ľudia pôvodne nechceli vôbec hovoriť – o vojne, vyhnaní alebo či záviselo prežitie v koncentračnom tábore od toho, či človek vedel, alebo nevedel po nemecky,“ povedal Tancer.
Rozhovory viedol Tancer prevažne v slovenčine, no niekedy sa s ľuďmi rozprával aj po nemecky či maďarsky. Overoval si tak, nakoľko ľudia ešte tieto jazyky ovládajú, no niekedy sa im jednoducho v danom jazyku len lepšie hovorilo.
Do knihy Rozviazané jazyky vložil Tancer dvadsať rozhovorov. Vybral také, aby bolo spektrum príbehov čo najširšie. V knihe sú tak zastúpení respondenti zo slovenských, maďarských, nemeckých, židovských a zmiešaných rodín. Ďalším kritériom bolo aj to, z akej sociálnej vrstvy ľudia pochádzajú.
„V knihe som chcel mať respondentov z jednoduchých rodín, robotníckych, vinohradníckych, zo strednej vrstvy a aj zo zámožných rodín,” ozrejmil Tancer.
Výsledkom je teda široká vzorka vtedajšieho obyvateľstva Bratislavy. V knihe sú napríklad rozhovory s Bratislavčanmi, ktorí boli v mládežníckej organizácii Deutsche Jugend, či rozhovor so synom rabína, ktorý však v knihe vystupuje pod iniciálkami N. N.
„Pre mňa je dôležité, že v knihe je aj takýto rozhovor. Vidno za tým dilemu, či vystúpiť ako svedok nejakých udalostí, alebo radšej nie. Ľudia, ktorí prežili holokaust a svoju identitu ukrývali už potom po celý život, majú strach, a celkom oprávnene, že niečo také by sa mohlo stať znova,“ povedal Tancer.
Róžikológia
Na Slovensku sú podľa Tancera viacjazyční v podstate všetci, i keď viacero jazykov ovládajú na rôznych úrovniach. Tancer totiž odmieta chápanie viacjazyčnosti len ako perfektného ovládania viacerých jazykov slovom aj písmom a zdôrazňuje prítomnosť mnohých cudzích jazykov v našom jazykovom repertoári. Dôležitá je pre neho schopnosť sa v daných jazykoch dorozumieť, aj keď s chybami. Ukazuje to na príklade Rozálie Wolfingerovej, ktorá sa v 70. rokoch minulého storočia starala o poriadok v dome Jána Albrechta na Kapitulskej, vtedy neoficiálnom centre nielen hudobného diania v Bratislave.
Pani Rozáliu volali všetci Róžika a jej výroky v lámanej slovenčine, keďže tá nebola jej rodným jazykom, inšpirovali violončelistu Mariána Bandu, aby ich začal zapisovať. Banda v tom čase Albrechtovcov pravidelne navštevoval. Neskôr sa k zbieraniu pridal aj hudobník Peter Breiner a ďalší. Výsledkom bol unikátny recesistický zoznam 395 výrokov – róžikologizmov.
Ako Tancer píše vo svojej knihe, Róžiku vonkoncom netrápilo skloňovanie, časovanie či správne použitie zámen. Pre jej rozprávanie bolo typické zamieňanie podobne znejúcich slov ako napríklad cesto a cesta či vaľkať a váľať („akurát vyvalovala cestu“) alebo nikto a nikdy („čert nikdo nespí“).
„Pre mňa je róžikológia viac ako recesia, pretože je to vlastne obraz hovoreného jazyka, ktorý sa správa inak ako písaný jazyk. A v hovorenej komunikácii nejde o to, aby sme rozprávali dokonale, ale aby sme sa dohovorili,“ povedal Tancer. Ako by povedala pani Róžika: „...on sa nedá predat v žiadny rečove...“ – a teda, aby nás nepredali v žiadnom jazyku.
Predslov a doslov
Pre Tancera je kniha Rozviazané jazyky doslovom k dohasínajúcemu príbehu bratislavskej viacjazyčnosti, ktorý sa po stáročia rozvíjal vďaka polohe Bratislavy na križovatke ciest a kultúr. Je však tiež predslovom k príbehu dnešnej Bratislavy, ktorá sa po mnohých rokoch opäť stáva viacjazyčnou. Aj keď sa podľa Tancera dejiny neopakujú, môžu byť inšpiráciou. Ako píše vo svoje knihe, v Bratislave a blízkych rakúskych a maďarských pohraničných obciach vyrastajú generácie, pre ktoré nemčina a maďarčina prestávajú byť cudzími jazykmi.
„Je to jazyk suseda, spolužiaka, kamaráta. Je to jazyk iný, nie však cudzí. A časom sa stane aj jazykom vlastným,“ píše Tancer.
