Mentálny kouč: Nikto nemôže súdiť Svatoša

KOŠICE. Miroslav Mackulín je v športovom prostredí známe meno. Organizoval dvadsať ročníkov populárneho futbalového turnaja Westton Cup, ktorý každoročne svojou účasťou poctilo mnoho známych športových i celebritných osobností.

Naplno sa venuje mentálnemu koučingu. Má stredisko, ktoré zároveň plní aj fyzioterapeutický účel.

„Náš zámer bol vytvoriť centrum, do ktorého by si športovci našli cestu nielen vtedy, keď sú naozaj v zlom rozpoložení. Má slúžiť ako prevencia, ktorá im pomôže rozšíriť si obzor aj o iné smery. Aby spoznali predovšetkým sami seba,“ deklaruje svoj zámer úspešný odborník.

Do jeho klientského portfólia patria alebo v minulosti patrili napríklad basketbalistky Lucia Kupčíková, Ivana Jalčová, Janka Minčíková, ženská basketbalová reprezentácia v časoch trénera Vojtka, boxer Tomi ´Kid´ Kovács, futbaloví reprezentanti do 17 rokov za úspešnej éry trénera Pecka a mnohí ďalší.

O profesionálnych športovcoch sa neraz zvykne vravieť, že mávajú problémy zaradiť sa po skončení kariéry do bežného života. Vnímate to ako naozaj zásadný problém?

„Závisí to od uhla pohľadu. Vo všeobecnosti to ako problém nevnímam a to bez ohľadu na to, či ide o profesionálny šport alebo inú oblasť. U športovcov je ale najviac markantné to, že celú svoju hráčsku kariéru orientujú na dosiahnutie určitého cieľa. A zrazu po jej skončení nastane akoby akési vákuum a stráca sa zmysel ich života. Preto už pri mladých športovcoch veľmi často zdôrazňujem, aby nesedeli len na stoličke s jednou nohou, teda aby sa nevenovali len športu, hoci pri ňom majú zabezpečené všetko potrebné zázemie. Môže dôjsť k zraneniu alebo nastane koniec ich kariéry a všetko sa v okamihu zmení. Preto je potrebné mať aj iné záľuby a aktivity, ktoré nevytvoria u človeka pocit úplného odstrihnutia sa od sveta.“

Môžete uviesť konkrétny príklad zo sveta športu?

„Dlhšiu dobu spolupracujem s boxerom Tomim Kidom Kovácsom. Už zhruba pred piatimi rokmi sa pri našich vzájomných debatách zamýšľal nad tým, čo bude ďalej. Veľmi rýchlo si dal dole klapky z očí a začal sa pozerať v ústrety reálnemu svetu. Je to výborný športovec, ale má zároveň veľký dar pomáhať iným a je skvelý tréner. Vybudoval si akadémiu, v ktorej plynule prešiel z pozície boxera do roly trénera a robí naďalej to, čo ho vnútorne napĺňa. Každé ráno vie, prečo vstáva a akú náplň bude mať jeho deň.“

V čom vidíte najväčšie rezervy psychohygieny u aktívnych športovcov?

„Mám pocit, že forma vzdelávania nie je v našej spoločnosti nastavená úplne správne. Hneď vysvetlím. Na zahraničných, amerických alebo kanadských, univerzitách ide ruka v ruke rozvoj športu s rozvojom osobnosti. Je to skvelá symbióza naplnenia podstaty človeka. Na vlastné oči som videl, ako sú napríklad v Ottawe športovci považovaní za skutočné osobnosti. Zároveň ale nemajú nič uľahčené v samotnom vyučovacom procese. U nás je v radoch akademickej obce, česť výnimkám, na športovcov často nazerané ako na ´lajdákov´, ktorí sú vytesnení na okraj. Treba uznať, že si za to neraz môžu športovci sami. Pritom sám poznám viacerých mimoriadne šikovných, ktorým išlo veľmi dobre aj samotné štúdium.“

Čo v prípade, ak sa u hráča skutočne začínajú náznaky problémov. Nastáva vtedy úloha pre mentálneho kouča?

„Veľmi ma mrzí, že rola mentálneho kouča je vnímaná tak, že k nej dochádza až vtedy, keď je športovec ´vyhorený. Vždy sa svojim klientom snažím tvrdiť jedno. Ak by človek stále len vyhrával, víťazstvá by časom stratili svoje čaro. Preto sú potrebné aj prehry. Ak si z nich zoberieme to pozitívne, môžu nás nakopnúť k ďalšiemu napredovaniu oveľa viac ako výhry. Platí to nielen v športe, ale celkovo v živote.“

Aké pohnútky vedú športovcov, aby vás vyhľadali?

„Samotný športový výkon nepozostáva len z fyzickej aktivity. Tá sa dá zvyšovať tréningovým drilom, ale jej možnosti sú obmedzené. Podstatný priestor na zlepšovanie ponúkajú mentálna a energetická oblasť. Do veľkej miery je to stále neprebádaná záležitosť a práve tam vidím veľké možnosti na neustále posúvanie celkovej výkonnosti smerom vpred.“

Pôsobíte predovšetkým v Košiciach. Prišli ste v minulosti do kontaktu s Marekom Svatošom?

„Nie, k nášmu stretnutiu nedošlo.“

Mohol sa aj uňho prejaviť syndróm vyhorenia?

„K tomu by som sa nerád vyjadroval. Ak si, obrazne povedané, neobujeme topánky daného človeka, len veľmi ťažko ho môžeme akýmkoľvek spôsobom súdiť. Nikto nevidí do duše toho druhého. Len on sám by stopercentne vedel, ako to v skutočnosti bolo. Všetko, čo k tomu môžem povedať, je to, že je to obrovská tragédia pre celú Marekovu rodinu i pre šport samotný. Budem sa modliť za neho i za jeho najbližších, aby tieto neľahké chvíle zvládli.“

Športovci, ktorých smrť prišla za zvláštnych okolností

Marek Svatoš

Bývalý hokejový reprezentant zomrel v nedeľu ako 34-ročný v Denveri.

Podľa prvých informácií užil nadmerné množstvo liekov proti bolesti.

Pitva však naznačila, že smrť mohla súvisieť dokonca i so staršími poraneniami hlavy počas kariéry, takže lekári urobia ešte ďalšie analýzy.

Marek Špilár

Bývalý futbalový reprezentant, ktorý bol rodák zo Stropkova a okrem iného hrával aj v Košiciach a Prešove.

V roku 2013 spáchal samovraždu skokom z piateho poschodia.

Špekulovalo sa, či to bolo kvôli biznisu, láske alebo niečomu inému. Mal 38 rokov.

Juraj Kubesa

V roku 2001 vyhasol pádom z ôsmeho poschodia život 20-ročného futbalistu 1. FC Košice, len pár hodín potom, ako odohral ligový duel.

Po hádke s priateľkou preliezol rodák z Popradu betónové zábradlie na balkóne.

Nik už presne nezistí, či ozaj chcel aj skočiť, alebo len padol dolu.

Miroslav Hlinka

Bývalý reprezentant SR po skončení kariéry pokračoval ako asistent trénera v Banskej Bystrici.

Tam sa v roku 2014 vo veku 42 rokov obesil na balkóne ubytovne.

Na verejnosti pôsobil dojmom usmievavého pohoďáka, no v súkromí mal problémy, rozviedol sa a to nalomilo jeho psychiku.

Dušan Pašek

Bol zlatý medailista z MS 1985. Po skončení kariéry bol šéf Slovenského zväzu ľadového hokeja i bratislavského Slovana.

Našli ho zastreleného v roku 1998, jeho smrť sprevádzali záhadné okolnosti.

Oficiálne spáchal samovraždu, ostali po ňom aj listy na rozlúčku. Mal 37 rokov.

Kamil Hanzely

Nádejný reprezentant Slovenska v rýchlokorčuľovaní na krátkej dráhe spáchal v roku 2001 samovraždu v garáži rodinného domu v Spišskej Novej Vsi.

Dlhodobo trpel depresiami, ktoré sa podpísali pod jeho psychický stav.

Zanechal list na rozlúčku. Mal iba devätnásť rokov.

Jaroslav Papiernik

Bývalý olympionik bol odchovanec košickej hádzanej. Po skončení hráčskej kariéry pokračoval pri svojom športe ako tréner.

V roku 2002 ako kouč Považskej Bystrice počas vrcholiacej finálovej série proti Sečovciam spáchal samovraždu obesením, čo bol pre jeho okolie značný šok.