POPRAD. Dvadsaťdvaročná Sviťanka zaknihovala druhú septembrovú nedeľu životný úspech. Štvrtú priečku na majstrovstvách sveta v behu do vrchu v bulharskom meste Sapareva Banya.
Devätnásť rokov hľadala slovenská reprezentácia atlétku, ktorá sa priblíži k doteraz najväčšiemu úspechu žien spod Tatier na najvyššom vrchárskom fóre.
Strieborná medaila Jaroslavy Bukvajovej z 13. svetového šampionátu WMRA v českých Úpiciach – Malých Svatoňoviciach síce stále visí najvyššie, no Soňa Vnenčáková na Balkáne ukázala, že kde je vôľa, tam je cesta.
V pretekoch zažiarila aj druhá dáma s dvojkrížom na prsiach. Silvia Schwaigerová, rodáčka z Popradu, obsadila šiesty pľac.
Brilantné predstavenie ste pri premiére na MS v behu do vrchu vyšperkovali famóznym štvrtým miestom. V konkurencii 67 kvalitných svetových bežkýň vás zdolala iba víťazná Rakúšanka Mayrová, druhá Talianka Belottiová a tretia Francúzka Dewalleová. To je výsledok ako z rozprávky!
„V prvom rade, ešte stále som v šoku. Akosi nemôžem uveriť. Keď som dobehla do cieľa, organizátori ma museli chytiť, aby som nespadla. Bolo to veľmi emotívne, pretože o popredných miestach som pred štartom vôbec neuvažovala. Neubránila som sa slzám.“
Čím všetkým ste si museli prejsť, kým ste sa do Bulharska vôbec prebojovali?
„Od Slovenského atletického zväzu sme dostali dve podmienky. Vyhrať kvalifikačné preteky, Beh na Vtáčnik, a zabehnúť desiatku na dráhe pod 37 minút. Úprimne, začiatkom roka sa mi to zdalo nemožné. K limitu mi chýbala viac než minúta a štart do sezóny som mala slabý. Všetko vyvrcholilo katastrofou v Behu na Zniev, bol kvalifikačným kritériom na ME v behu do vrchu, kedy som vybuchla ako sopka. A to nielen fyzicky, ale aj psychicky. Vtedy som nemala chuť ani elán pretekať. Potom sa mi však skončila škola a ja som sa zrazu rozbehla.“
Pokropili vás živou vodou, šibli čarovným prútikom?
„Prekonala som psychickú zábranu. Každé preteky, tréning, sa mi bežali stále lepšie a ľahšie. Na Vtáčniku som iba o štyri sekundy zaostala za rekordom Katky Berešovej (pozn. juniorská majsterka sveta v behu do vrchu). Vtedy som si uvedomila, že to musím skúsiť.“
O štyri dni neskôr ste bežali hladkú desiatku na dráhe v Brne v rámci Triexpert Cupu.
„Bola to posledná možnosť, kde limit splniť. Pršalo, teplomer ukazoval optimum, a ja som vedela, že toto je moje počasie. Išlo o veľa, no napriek tomu som ostávala pokojná. Verila som, že pod 37 minút pobežím. Výsledný čas 35:44 min. ma prekvapil. Bola som šťastná. S trénerom sme sa následne vrhli do tvrdej prípravy, zúčastnila som sa sústredenia v talianskych Alpách. Cesta to bola kľukatá a náročná.“
Konár aj tej najlepšej prípravy môžu podpíliť maličkosti. Ako ste sa cítili tesne pred súťažou?
„Hoci som dve najdôležitejšie noci pred pretekmi spala ako zabitá, bola som nervózna. Na takomto podujatí a v tak vysokej konkurencii som nikdy neštartovala. Vôbec som nevedela ako začať, kam sa zaradiť, kedy zrýchliť. Bola som si vedomá, že natrénované mám, no napriek tomu som sa obávala, že to bude výbuch na plnej čiare a sklamanie. Prvá desiatka sa nachádzala v priehradke o päť rokov.“
Kedy ste začali veriť, že to bude dobré?
„Na štarte som stála viac vzadu, nechcela som to prehnať. Tempo ostatných sa mi sprvu zdalo ako na svetový rekord. Ja som sa držala niekde v strede poľa, čo ma na úzkom chodníku spomalilo. Keď sa cesta rozšírila, snažila som sa predbehnúť čo najviac súperiek. Zrazu som obiehala Češky, Silviu a niekto zakričal – si tretia. Myslela som si, že je to žart, ale kričali to i ďalší. Posledné dva kilometre boli poriadne náročné. Bežali sme po koreňoch, skalách, dokonca tam ležal spadnutý strom. Síl ubúdalo. Vydrž, hovorila som si. Asi sedemsto metrov pred páskou som za sebou začula kroky. Bola to Francúzka, ktorá chytila druhý dych. Obehla ma asi o dvadsať metrov a nahodila moje tempo. Už som však nedokázala zabrať a bronzová medaila mi ušla pomedzi prsty.“
Chýbalo dvanásť sekúnd, mrzia?
„Nuž, Francúzka bola blízko a zároveň ďaleko. Obe sme bežali totálne na šrot, ona to zvládla lepšie. Keď som začala vnímať, hneď som za ňou utekala a gratulovala jej. Zaslúžila si to. Môj čas snáď ešte príde.“
Bez povzbudení, rád, pomocnej ruky či „obyčajnej“ prítomnosti sa dnes nezaobíde žiaden popredný športovec. Kto stojí a stál po boku Sone Vnenčákovej?
„Mám skvelého trénera. Volá sa Jiří Šmiták. Presne vie kedy, čo a ako. Na tréning s ním sa vždy teším, hoci býva ťažký. Imponuje mi aj ako človek a veľmi si ho vážim. Významné miesto v mojom živote zastáva priateľ Juraj Palovič. Trénujeme spolu, podporuje ma, zavezie, vybaví a moje priority sú u neho vždy na prvom mieste. Som si istá, že nebyť oboch, na MS by som mohla zabudnúť. V neposlednom rade sú tu rodičia. Sú mojou veľkou oporou. Vychovali ma, urobili zo mňa človeka, akým som. No a potom, v Bulharsku sa o nás príkladne staral reprezentačný tréner Pavel Kováč. Všetkým týmto ľuďom ďakujem.“
Vo svojom blogu, ktorý pravidelne píšete po každom významnejšom podujatí, okrem iného uvádzate: „Nebojte sa snívať“. O čom snívate?
„Aby som z behu mala stále radosť, aby som nestratila ten elán a šťastie, ktoré pri tom cítim. Pretože bez toho, podľa mňa, nemá zmysel športovať. Raz by som tiež chcela byť profesionálnou športovkyňou a živiť sa športom. Je to možno naivný sen, ale niekde v hĺbke tíško sedí. Stojím síce teraz na prvom schodíku, no verím, že sa mi to raz podarí. Samozrejme, snívanie nestačí, treba aj tvrdo „makať“. A ešte, v budúcnosti by som sa chcela venovať fyzioterapii. Je to moja veľká vášeň a záľuba.“
Napokon, každý úspech treba osláviť. Ako oslavuje štvrtá žena poradia MS? Trebárs zje zemiakovú medailu?
„Skôr zemiakové placky (smiech). Ale nie, ja nie som veľmi na oslavy. Alkoholu neholdujem a z osláv odchádzam takmer vždy ako prvá. Najväčšou oslavou pre mňa teda bolo, keď ma priateľ čakal na stanici s kyticou kvetov. On vie, že kvety milujem.“
