Autor je občiansky aktivista a publicista
V lete 1980 som po prvý raz dostal od komunistov povolenie vycestovať na Západ. Na Sicíliu som cestoval vlakom, okrem iného cez starobylú Bolognu, kde 2. augusta 1980 teroristický útok na železničnej stanici zabil 85 a zranil vyše 200 ľudí.
Keď som sa po útoku pýtal Talianov, či sa neboja cestovať a chodiť na verejné miesta, pokojne odpovedali, že nie, že Bologna je tragédia, ale život ide ďalej.
Zhruba rok po 11. septembri 2001 som začal žiť vo Washingtone, moje pracovisko bolo 200 metrov od Bieleho domu a denne som do práce dochádzal metrom.
Napriek tomu, že Washington predstavuje „cieľ všetkých cieľov“ svetového terorizmu a metro je jedným z najzraniteľnejších subsystémov mesta, život v meste aj v metre šiel – s vyššou dávkou opatrnosti, ale v zásade nerušene – ďalej. Bude sa to musieť naučiť aj Európa.
Teroristi z Európy
Terorizmus v Európe nie je žiadnou novinkou. Má dlhé dejiny a svoju dávku teroristických útokov iba nedávno, v 70. a 80. rokoch, zažili okrem Talianska aj ďalšie európske krajiny vrátane Nemecka a Veľkej Británie.
Ich strojcami boli občas arabskí teroristi (napríklad na Olympijských hrách v Mníchove v roku 1972), ale prevažnú väčšinu teroru v Európe páchali domáci zločinci.
Či to bola severoírska IRA vraždiaca Britov, alebo talianski ultraľavičiari či neofašisti, ako tí, čo vyhodili aj železničnú stanicu v Bologni, alebo nemeckí ľavicoví teroristi, či už zo známej Frakcie červenej armády, alebo z Revolučných buniek, ktoré samy spáchali asi 300 bombových útokov – všetci títo vrahovia a vrahyne boli bieli Európania vyrastajúci z kresťanskej kultúry.
