ou srsťou a odvliekol srnčie stehno, vo filagórii na zadnom dvore zatrepotal krídlami pelikán - tak ďaleko od mora! - a vytriasol vši."
V šesťdesiatych rokoch si západná kultúra uvedomila, že svet to nie je len Európa či Spojené štáty, ale že tu znie aj ďalší hlas, ktorý nemožno nepočuť či nepovšimnúť si, a to hlas latinskoamerický. Gabriel García Márquez by asi ťažko dosiahol takú slávu, keby jeho dielo bolo osamotené. Za ním však stála obrovská literatúra celého jedného kontinentu, ktorú svet práve v tejto chvíli objavil. Vedľa Márqueza tu boli geniálni argentínski poviedkari Jorge Luis Borges a Julio Cortazár, Mexičan Carlos Fuente a, samozrejme, aj kubánsky spisovateľ Alejo Carpentier, hľadač takzvaného reálneho zázračna.
Alejo Carpentier y Valmont, kubánsky novelista, esejista a muzikológ mal veľký vplyv na latinsko-americkú literatúru práve v čase jej slávneho boomu. Narodil sa 26. decembra 1904 v Havane. Jeho mama bola pôvodom Ruska, profesorka jazykov na univerzite. Otec, čistokrvný Bretónec, pracoval ako architekt. Do Južnej Ameriky prišiel s prvými prisťahovalcami.
Carpentierov život a tvorbu poznačili stále presuny medzi Kubou a Francúzskom. Prvý raz sa rodina presťahovala do Francúzska, keď mal Alejo dvanásť rokov. Po návrate na Kubu sa pokúsil kráčať v otcových šľapajach a začal študovať architektúru. Štúdium však nedokončil a radšej sa venoval ľavicovej žurnalistike. V roku 1927 podpísal výzvu namierenú proti diktátorovi Machadovi, za čo bol sedem mesiacov vo väzení. Neskôr s pomocou francúzskeho básnika Roberta Desnosa emigroval do Francúzska. Tam sa intenzívne stretával so surrealistami André Bretonom, Paulom Eluardom, Luisom Aragonom, Jacquom Prévertom, Antoniom Artaudom a ďalšími. S André Bretonom dokonca jeden čas žil vParíži v spoločnej domácnosti.
Po návrate na Kubu vyučoval na univerzite hudbu. V roku 1943 Alejo Carpentier podnikol cestu na Haiti, kde sa zúčastňoval aj na obradoch vudu, ktoré neskôr veľmi ovplyvnili spôsob jeho písania. Preslávil sa barokovým štýlom písania a svojou teóriou "zázračného reálna", ktorú vysvetľuje v úvode svojej knihy Kráľovstvo z tohto sveta: "…všetko sa mi ukázalo v pravom svetle za pobytu na Haiti, keď som bol v každodennom styku s niečím, čo by sme mohli nazvať zázračným reálnom… Ale navyše som si uvedomoval, že táto prítomnosť a platnosť zázračného reálna nie je len jedinečnou výsadou Haiti, ale vlastnosťou celej Latinskej Ameriky."
Pätnásť rokov žil Carpentier aj vo Venezuele - na univerzite v Caracase prednášal históriu a teóriu umenia. Práve Venezuela mu slúžila ako inšpirácia pri opise nemenovanej juhoamerickej krajiny, v ktorej sa odohráva jeho román Kráľovstvo z tohto sveta.
Po revolúcii v roku 1959 sa Alejo Carpentier opäť vrátil na rodnú Kubu, ale opäť len na chvíľu, lebo ako kubánsky kultúrny atašé onedlho odchádza do Paríža. Tam aj 24. apríla 1980 zomiera.
Román Kráľovstvo z tohto sveta vyšiel v roku 1949 v Mexiku po tom, ako Carpentier na Haiti "pocítil neklamnú uhrančivosť haitskej krajiny a natrafil… na magické výstrahy roztrúsené po červených cestách vnútrozemskej náhornej plošiny…" Oboje, realitu aj zázračno, vie Carpentier obdivuhodne skĺbiť do pôsobivého celku. Príbeh čerpá z bohatej histórie Strednej Ameriky a zachytáva obdobie černošských nepokojov a zánik francúzskeho monarchistického panstva, stelesnené troma černochmi: otrokom Ti Noelom, bezrukým bojovníkom z kmeňa Mandingov a cisárom Henrim Christophom. Tieto historické či faktografické skutočnosti sú však iba akýmsi rámom pre obraz sveta, ktorý nám ponúka prostredníctvom postavy čierneho Haiťana, sveta plného tajomnej mystiky, sveta, ktorý je v zajatí vuduistického kultu, kde víťazí úcta a láska ku prírode, k slobode. Sám Carpentier o svojom románe povedal: "Veľké poslanie človeka na tejto zemi spočíva v zlepšení toho, čo je. Jeho prostriedky sú obmedzené, ale jeho ambície veľké. No práve v tomto poslaní v kráľovstve z tohto sveta môže nájsť svoj pravý rozmer a môžbyť aj svoju veľkosť."
