Aj keď by sa mohlo zdať, že tvorba Giuseppe Verdiho má bezkonkurenčné miesto na slovenských operných scénach, pravda je, že toto konštatovanie sa vzťahuje na stredné obdobie maestrovho diela, do ktorého patrí Rigoletto, Trubadúr a Traviata. Verdiho rané dielo, okrem slovenského špecifika - fascinácie Nabuccom - ostáva dlhodobou neznámou.

Slovenskou premiérou Attilu nadviazala banskobystrická opera na dramaturgicko-inscenačný program 90. rokov, keď režisér Martin Bendik a medzičasom zosnulý výtvarník Aleš Votava zaujímavým spôsobom inscenovali málo hrané Verdiho diela - Arolda, Luisu Millerovú, Ernaniho.

Bendikove inscenácie sú charakteristické súznením režijnej a scénickej zložky, čo v slovenskom divadle vonkoncom netreba považovať za samozrejmosť. Scéna Juraja Fábryho je moderná, strohá, umožňuje komponovať vizuálne pôsobivé obrazy. Nadčasovosť koncepcie dokladujú moderné čierno-biele kostýmy, Huni sú oblečení ako dnešní kukláči.

Martin Bendik je nápaditejší a účinnejší v pointujúcich scénach než vo chvíľach, keď sa žiada pevná ruka pri osobnej réžii. Tu veľa nechal na individuálnu výbavu protagonistov. Do tvaru, ktorý je v prvotnom zámere ucelený a premyslený, sa tak vlúdila aj rušivá rutina rampového herectva, chýbala zreteľnejšia profilácia postáv a vzťahov medzi nimi. K silným momentom však patrí finále prvého dejstva. Bielo odeté ženy podávajú kvety svojim zotročiteľom - proti násiliu stojí sofistikovaná pokora. Metafora konfliktu kultúr. Aktuálnosť i antagonizmus témy priznáva režisér ako hlavné inšpirácie svojho nadčasového výkladu.

Hudobne prekrásny Attila patrí medzi Verdiho interpretačne najnáročnejšie diela. Jeho banskobystrické naštudovanie neurazilo ani neohúrilo. Farebne výrazný, technicky dobre vedený bas Jozefa Benciho (Attila) dáva tušiť perspektívnu budúcnosť mladého speváka, najmä, keď časom rozšíri herecký a vokálny výraz. Z dvojitého obsadenia jediného ženského partu dostala na prvej premiére prekvapujúco prednosť domáca sopranistka Mária Tomanová pred hosťujúcou Austrálčankou Louise Hudsonovou.

Mária Tomanová má na Odabellu príliš štíhly hlas, no part odspievala na akceptovateľnej úrovni. Opora súboru Zoltán Vongrey (Ezio) opäť prezentoval pekný zvučný barytón, žiadalo by sa vzornejšie frázovanie a dynamika. Alojz Harant bol hlasovo nevyrovnaným Forestom. Príjemne prekvapil zbor, pripravený zbormajsterkou Darinou Turňovou, dobrý výkon odviedol aj orchester pod vedením Pavla Tužinského.

Napriek výhradám je Attila popri Benešových The Players (opera SND) dramaturgicky aj realizačne to najlepšie, čo doterajšia chudobná operná sezóna priniesla.

Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)