Večer, keď Francúzi rozdávali národné filmové ceny, patril najmä belgickej herečke a debutujúcej režisérke YOLANDE MOREAUOVEJ. Za film Keď more stúpa dostala hneď dvoch Césarov. Stala sa najlepšou herečkou a jej snímka najlepším prvým filmom.

Yolanda Moreauová v ňom hrá komičku Ir`ene, ktorá je na turné so svojou one woman show Špinavá záležitosť. V jednom mestečku sa zaľúbi a s váhaním novému vzťahu prepadá. To, čo prežíva, zvláštne rezonuje s jej divadelným predstavením.

Tento tragikomický príbeh otváral minulý piatok Festival frankofónneho filmu. Herečka ho do Bratislavy prišla sama uviesť a rozhovorila sa o ňom aj pre SME.

Vo filme hráte herečku, teda sčasti aj samu seba. Znamená to, že ste si mohli dovoliť pracovať viac intuitívne ako premyslene?

Scenár, to bola čisto racionálna práca. Na otázku, čo chcem vyrozprávať, som musela mať maximálne presné odpovede. Písalo sa mi ľahko, lebo postava sa mi zdala blízka. Keď ju však bolo treba interpretovať, mala som problém. Ako ju zahrať tak, aby bola dôveryhodná? Tu už šlo o detaily - emocionálne. Na to, čo je v tomto filme najemocionálnejšie, som prišla len niekoľko dní pred nakrúcaním.

Dá sa taká emocionálna práca ovládať vôľou?

Mala som šťastie, že som niektoré nápady najprv náhodou prežila na vlastnej koži. Raz na pláži mi napríklad vietor podfúkol šaty. A tak som si povedala, že to určite použijem, a že bude možno zaujímavé, keď sa mi dvihnú aj vrkoče. Bez takých náhod by boli niektoré scény síce dobre premyslené, chýbala by im však istá telesnosť či erotickosť.

Boli aj chvíle, keď ste sa cítili absolútne nepripravená?

Napríklad pri sekvencii, keď vo svojom predstavení evokujem koridu. Vôbec som nevedela, ako to zatancujem, čo budem robiť s rukami, čo s nohami. Večer pred nakrúcaním tejto scény som ani nešla spať, bola som nervózna a bála som sa reakcie štábu.

Postavou Ir`ene tak trochu zosmiešňujete samu seba. Potrebovali ste na to nazbierať odvahu?

Dvanásť rokov som vystupovala s takým istým tragikomickým programom ako Ir`ene vo filme. Takže už som si zvykla. Rada rozosmievam ľudí, a ak na to potrebujem odvahu, tak len takú falošnú. Pri každom predstavení sa síce vyzliekam donaha, ale ten humor sa netýka len mňa.

Film ste nakrúcali vo dvojici s režisérom Gillesom Portom. Ako ste si rozdelili úlohy?

Gilles vie, ako nasvietiť scénu, kam postaviť kameru, vyzná sa v pohybe na pľaci. Priniesol so sebou skúsený štáb zložený z ľudí, s ktorými si rozumie. To bolo pre mňa veľmi dôležité. Ja som zas mohla prispieť svojím videním a cítením, film som poznačila aj duchom scenára.

Ako režisérka ste museli posudzovať aj herecké výkony. Ako ste posudzovali samu seba, či zostávate v duchu svojej postavy?

Nepamätám sa ani na jednu sekundu, keď by som to vedela. O úrovni svojho prejavu som netušila absolútne nič. Ani večer som si nemohla pozrieť denné práce, lebo sme nemali so sebou monitor.

Je to výhoda, nemôcť sa na seba pozrieť?

Pre mňa určite áno. Keby som každý večer rozoberala, ako som cez deň hrala, asi by ma zavalila úzkosť. Takto mi neostávalo nič iné, len sa do úlohy bez zábran potopiť. Stále som však mala obavy, ako ľudia prijmú môj výzor, či sa dokážu pozerať na niekoho, kto nie je ani mladý, ani štíhly.

Pamätáte si na to zlomové obdobie, keď vás ľudia začali vnímať ako herečku?

Nikto ma v tom nikdy neutvrdil. Prechádzala som nenápadnou cestou, mimo pozornosti. To, že som herečka, som si sama musela vtĺcť do hlavy.

Ako ste prežili prvý deň po odovzdávaní Césarov?

Rýchlo som si zbalila veci a odhlásila sa z hotela a ešte vo sviatočných šatách som nastúpila do taxíka a šla robiť rozhovor. O pár hodín som už bola v nemocnici a čakala ma operácia očí. Takže atmosféra sa razom zmenila, nastúpil úplne banálny deň.

Boli francúzske médiá prekvapené, že ste Césara dostali práve vy?

Veru áno, boli. Hneď som to vycítila z tónu, akým tú správu podali.