Kedysi, keď som po prvý raz prekročila štátne hranice, naša rodinná cesta viedla k moru, do Slovinska, a preto sú to práve Slovinci, ktorí mi utkveli v pamäti ako národ mimoriadne hrdý na svoju kultúru. Všimli sme si to, len čo sme si na prvej slovinskej pumpe kúpili cigarety Filter 57.
„Pozeraj!" volal na mňa nadšene môj manžel. „Oni majú na cigaretách verše svojho klasika Prešerena!"
A bolo to naozaj tak. Tú škatuľku sme si odložili na pamiatku - verše z nej môžem aj dnes odcitovať:
Od nékdej lepé so Ljubljanke slovele,
al lepši od Urške bilo ni nobene.
(Dávno sú chýrne pekné Ľubľančanky,
no krajšej ako Uršky nebolo.)
Čo by sa nám stalo, keby sme Slovincov napodobnili? Nemohli by mať naši výrobcovia šampanského na etiketách aspoň pár veršov z krásnej básne Jána Smreka Šampanské? Napríklad:
Ja pijem šampanské, lebo krv pijú iní.
Ja v krásu verím vždy, keď iní veria v sliny.
Alebo taká Hviezdoslavova Zuzanka Hraškovie. Kedysi každý Slovák vedel naspamäť aspoň jej prvú strofu - no kto ju ešte vie?
Zuzanka Hraškuľča, púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká,
v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí,
zodvihne v úchytku
posúcha úlomček, upadlý materi
zúbky naň vycerí,
zabudne na bitku.
Stačilo by, aby mala túto strofu vytlačenú na vrecúškach nejaká pekárska firma. Zrazu by sme si ju aj my starší osviežili, aj mladší by sa ju naučili. A aj pekárske výrobky by sa predávali lepšie, keby si zákazníci uvedomili, že sa dá po chutnom posúchu zabudnúť na bitku.
Lenže my si takto svoju poéziu uctiť nevieme, a ak dačo už na nejaký výrobok napíšeme, tak iba také hrôzostrašné nápisy ako Fajčenie môže zabíjať. Zaiste, aj také varovanie je potrebné, ale o čo lepšie sa musí cítiť po smrti Slovinec France Prešeren, ak z druhého sveta vidí, že aj tie zabíjajúce cigarety pomáhajú prežiť jeho poézii?
