Bývalý fotoreportér Československej tlačovej kancelárie Gabriel Bodnár je už v dôchodku. Od augusta 1968, keď fotografoval okupáciu Košíc, ho ŠtB tvrdo prenasledovala. "Zmieril som sa s tým, že moje príkorie už nikto nikdy neodčiní. Ani ma ten zoznam nezaujíma," hovorí.

Opačný názor má Peter Bajus, poslanec mestského zastupiteľstva za DS: "Myslím si, že každý má právo vedieť, koho má za suseda, kto je jeho kolegom na pracovisku. Zverejnenie registra má prinajmenej morálny rozmer. Nemyslím si, že odštartuje honbu na čarodejnice."

"Zväzky patria k dokumentom určitého obdobia, čo je súčasťou našej histórie. Preto mali byť archivované. Nepovažujem za šťastné ich zverejnenie. Podľa môjho názoru mali sme počkať, kým neuplynie premlčacia lehota. Aby ich nikto nemohol zneužiť pre svoju malosť či pomstychtivosť. Skúsenosti z dejín varujú," hovorí básnik Erik Groch, priateľ a blízky spolupracovník košického disidenta Marcela Strýka, v novembri 1989 spoluzakladateľ Občianskeho fóra v Košiciach.

Aj Vladislav Chlipala bol jedným z ľudí Novembra '89 v Košiciach. "Uvedomujem si, že spolupracovníci ŠtB boli len nástrojom v rukách komunistickej verchušky, v mnohých prípadoch možno s ňou spolupracovali aj nevedomky a je to pre nich celoživotná trauma. V princípe však pomáhali systému, ktorý brutálnym spôsobom zasahoval do životov ľudí."

Kunsthistorik Gabriel Kladek mal možnosť v roku 1990 študovať archívy ŠtB v Košiciach. So zverejnením registra sa však nestotožňuje. "Mrzí ma, že nikto sa nestará o čelných predstaviteľov komunistickej strany, ktorí boli scenáristami i zároveň režisérmi obludného režimu."

Podľa neho register nemá žiadnu výpovednú ani dôkaznú hodnotu. "Môžem dosvedčiť, že tony spisov z košického archívu boli skartované."