„Každý, kto chce vidieť, ako sa vyrába fujara, musí sa pred mojou prácou skloniť,“ žartuje Drahoš Daloš z Lehoty. Myslí to doslova. Dielnička, kde sa rodia typicky slovenské nástroje, je totiž pod jeho rodinným domom a vzrastom vyšší musia mať hlavu pri vstupe naozaj sklonenú. V útulnej chyži je naoko neporiadok. „Ja presne viem, čo kde mám. Ak by dláta viseli v jednom rade na stene, asi by ste mi neuverili, že denne pracujem,“ uzemňuje nás Daloš. Je to nezvyčajné, ale spoločnosť mu robia osobnosti svetovej klasiky. Z diskmena si k práci púšťa trebárs Bacha.

Predávajú sa v eurách

Na Slovensku nie je výrobcov fujár málo. Tých dobrých však možno spočítať na prstoch dvoch rúk. Daloš sa výrobou dychových nástrojov slovenských pastierov živí. Tvrdí síce, že na umeleckej tvorbe sa u nás zbohatnúť nedá, no na živobytie to stačí. V zahraničných katalógoch sa jeho fujary predávajú za eurá v prepočte od 12-tisíc korún. Nie je ťažké spoznať ich, prezrádza ich veľké písané D.

Nedá sa povedať, že by boli výroba a hranie na fujary v regióne Nitry udomácnené. V kronikách je zapísané akurát tak pastierstvo svíň. K dychovým hudobným nástrojom si Daloš našiel cestu sám.

Po rozumy k pánom

„Keď som ešte ako dieťa prišiel s babkou z nedeľných litánií, počúvali sme klenotnicu ľudovej hudby. Vtedy sa mi ľudové nástroje zapáčili. Hoci stála fujara päťsto až tisíc korún, mama na ňu peniaze nemala. Tak som sa ju rozhodol urobiť sám. Chodil som po rozumy k pánom, čo sa fujarám rozumejú. K mojej úplne prvej mi pomohol Janko Bartolen z Nitry, dnes už pán v rokoch. Mal dielňu a vrtáky,“ spomína Daloš.

„Najčastejšie sa na výrobu fujary používa baza čierna. Drevo by sa nemalo brať z dobre hnojenej pôdy a od potoka, pretože potom sú letokruhy a aj hmota riedka. Hovorí sa, že drevo na fujaru by nemalo počuť kohúta kikiríkať ani vodu spievať,“ vysvetľuje.

Na bazu chodieva do okolitých lesíkov. „Bazy je veľa, ale fujár rastie menej,“ smeje sa.

Odrezané drevo sa nechá aspoň tri roky schnúť. Kôra sa nemôže hneď odbaliť, pretože drevo by mohlo popraskať. Konce treba zavazelínovať, aby sa neštiepili.

Aby nástroj skvele hral

Prvým zásahom, aby sa z palice stal nástroj, je urobenie priečnej diery, ktorá bude vytvárať zvukový stĺpec. „Potom sa zhotovia najpodstatnejšie časti fujary – lábia, prieduch a hrana. Keď fúkneme, zhruba dve tretiny vzduchu idú von a zvyšok naráža na hranu a rozkmitáva vzduchový stĺpec. Najčastejšie sú fujary ladené v stupnici G-dur,“ prezrádza základ svojho výrobného postupu.

Aby nástroj nielen skvele hral, ale aj dobre vyzeral, zdobí ho podpolianskym kvetinovým vzorom. Ornamenty si predkresľuje ceruzkou podľa priloženej matrice vystrihnutej z papiera. „Dlátom potom robím do dreva hlboký rez. Mám príjemné zážitky, keď si nástroje prstami prezerali slepé deti,“ hovorí.

JURAJ GERBERY