Nový americký minister financií Paul O‘Neill urobil v priebehu svojho prvého medzinárodného predstavenia obrovskú chybu. Povedal pravdu. Clintonovi ministri financií Robert Rubin a po ňom Lawrence Summers vždy tvrdievali, že Spojené štáty majú „silnú dolárovú politiku“. O‘Neill údajne povedal, že „nesledujeme … politiku silného dolára“. Po tom, čo ho okamžite napadli za zmenu dlhodobej politiky, ticho sa stiahol späť. Škoda, pretože táto poznámka dávala oveľa viac zmysel než vyhlásenia jeho predchodcov.
Pravda je, že Amerika vlastne nemá kurzovú politiku. Keď Alan Greenspan zauvažuje o ďalšom kroku v oblasti úrokových sadzieb, len malú pozornosť venuje menovému kurzu dolára voči euru, jenu a ďalším menám. Rozhodnutie americkej menovej politiky sa odvíja od sily domácej ekonomiky a miery inflácie. Ak sa hospodársky rast spomaľuje, existuje nadbytok výkonu a inflácia je nízka, znižujú sa úrokové sadzby. Naopak, ak je ekonomika silná, výkonnostný nadbytok obmedzený a rastú inflačné tlaky, úrokové sadzby sa zvyšujú. Federálny rezervný úrad, teda americká centrálna banka, až na výnimky tiež nezasahuje do devízových trhov.
Politiku „silného dolára“ Spojené štáty uskutočnili len v jednom smere: cieľom menovej politiky Federálneho rezervného úradu je udržať infláciu na nízkej úrovni. „Sila“ dolára je udržovaná v zmysle jeho kúpnej sily voči americkému tovaru a službám. Trhy ale neuverili, že v tom spočíva politika „silného dolára“. Trhy verili, že silný dolár sa vzťahuje k menovým kurzom. Z tohto pohľadu by politika „silného dolára“ znamenala, že Amerika realizuje politiku „slabého eura“ alebo „silného jenu“. Nič také ale neexistuje.
Prečo sa teda dvaja za sebou idúci ministri financií dušovali, že Spojené štáty uskutočňujú politiku silného dolára? Sčasti možno povedať, že podpora silného dolára je skutočne pohodlnou devízou. Hrá na vlasteneckú strunu. A navyše, keby ministri Rubin a Summers nepriamo trvali na tom, že veria v „slabé euro“, bolo by to vnímané ako nepriazeň.
Amerika nemá kurzovú politiku
Pravdivejšie by od Rubina a Summersa bolo, keby povedali, že Amerika vlastne nemá žiadnu kurzovú politiku, teda to, čo sa snažil povedať O‘Neill.
Pre ich tvrdenie existujú aj iné dôvody. Niektorí americkí úradníci sa domnievajú, že vyhlásenie o „silnom dolári“ pomáhalo stabilizovať zahraničné devízové trhy napriek tomu, že menová politika USA nebola namierená na silu dolára voči euru či jenu. Niektorí odborníci usudzujú, že bez uvedených vyhlásení by sa dolár voči euru a jenu relatívne prepadol. Napokon, keby minister financií USA nepodporoval dolár, kto by sa mal starať o jeho hodnotu?
Podľa tejto interpretácie by dnes účastníci trhu mali začať predvídať pád dolára. Predávali by doláre v očakávaní jeho poklesu. Takéto rozpredávanie meny by skutočne viedlo ku kolapsu celej meny. Zrútenie hodnoty dolára by potom bolo napĺňujúcim proroctvom.
Osudové zvraty
Sebenaplňujúce zvraty v osudoch mien, zdá sa, fungujú. Vyhlásenie o politike „silného dolára“ majú moc posilniť hodnotu dolára na isté obdobie i roky. Ale nakoniec majú na menový kurz väčší vplyv základné ekonomické sily než sebenaplňujúce proroctvo.
Ak teda americká ekonomika oslabuje, zatiaľ čo európske ekonomiky zostávajú silné, ako tomu všetko v súčasnosti nasvedčuje, potom dolár voči euru oslabí, nech sa americký minister financií bude snažiť akokoľvek ho posilniť. Slabší dolár voči euru pomôže udržať dopyt v Spojených štátoch spolu so spomaľovaním ich ekonomiky. Podobne ako japonský jen bude mať tendenciu oslabovať voči doláru i euru, a to pre zásadné slabiny japonského hospodárstva.
Ak mali vyhlásenia o silnom dolári vôbec nejaký dopad, prispeli možno k zväčšovaniu americkej finančnej bubliny v rokoch 1998/2000. Investori v USA i vo svete na tento krátky čas verili, že investície USA sú zárukou bohatstva. To prispelo k rozmachu i krachu amerických technologických akcií.
Prílevu kapitálu do Spojených štátov pomohla naivná predstava, že dolár je voči euru silný naveky (a že časom posilní ešte viac). Teraz, keď bublina praskla, americké burzové trhy sú na dne a dolár sa relatívne voči euru oslabuje. Minulé excesy by v tomto roku mohli v USA spôsobiť recesiu.
Akú by teda Spojené štáty americké mali mať kurzovú politiku? Správne je pri tvorbe americkej menovej politiky vychádzať z domácich obchodných podmienok, nie z menového kurzu. Malé ekonomiky, úzko prepojené so svojimi obchodnými partnermi, môžu stanovovať kurzové ciele alebo určovať svoj menový kurz podľa mien svojich obchodných partnerov.
Ponechajme vývoj mien trhu
Napokon, pre veľké a relatívne uzavreté ekonomiky, ako sú Spojené štáty, Európska únia alebo Japonsko, je lepšie, keď sa zamerajú na vlastné obchodné a podnikateľské podmienky a vývoj menového kurzu ponechajú trhu.
Malo by byť vecou primárnych silných a slabých stránok troch hlavných hospodárskych oblastí, či bude dolár voči euru a jenu stúpať, alebo klesať. V dnešnom kontexte trhové sily zrejme ďalej oslabia americký dolár voči euru a japonský jen voči doláru i euru.
Minister O‘Neill mal teda pravdu, i keď to povedal nešikovne. Amerika by nemala mať politiku ani silného, ani slabého dolára, skôr uvážlivú domácu menovú politiku a presvedčenie, že devízové trhy sa o menový kurz postarajú samy.
JEFFREY D. SACHS
(Autor je profesorom ekonómie a riaditeľom Strediska
pre medzinárodný rozvoj pri Hardvardskej univerzity)
© Project Syndicate, február 2001
