Od Canovu po Giacomettiho, od Ingresa po Matissa. Šéfkurátor výstavy Peter Weiermair si nedal ľahkú úlohu: „Chcel som vytvoriť širokú panorámu dejín nahoty v európskom i svetovom umení. Tak, aby korešpondovali s témou medzi idealizmom a realitou." Dal dokopy vyše štyristo majstrovských diel od sochárstva a maliarstva zapožičaných z celého sveta. Z veľkých múzeí a galérií, ale aj zo súkromných zbierok.
Fetiš nahoty sa tak preplieta dejinami. Žiadny z veľkých majstrov ho neobišiel. Prečo aj, veď nie je nič prirodzenejšie ako nahota. Samozrejme, medzi takým Degasom a Matissom či Klimtom a Picassom sú rozdiely v jej zobrazení, ale podstata zostáva rovnaká. Fascinácia ľudským telom a priblíženie sa k prírode, jej podstate. Raz udieralo na strunu ideálneho obrazu, inokedy smerovalo k reálnejším podobám. Bázeň pred nahotou, ale aj snaha o provokáciu. „Koľko ľudí, toľko tiel. Koľko umelcov, toľko výtvarných názorov," hovorí Weiermair, ktorý z výstavy neurobil len chronologický prehľad známych diel. Pokúsil sa objavovať súvislosti a nebál sa ísť do rizika nových pohľadov. Aj preto je výtvarná nahota v Bologni príťažlivá.