Pondelok, 8. marec, 2021 | Meniny má Alan, AlanaKrížovkyKrížovky
HEREČKA ZUZANA FIALOVÁ

Prvá si dokážem odpustiť

Jej vtip ocenil aj Milan Lasica v SEDEM s r. o., napriek tomu reláciu opustila. V pražskom Činohernom klube je Mizantropovou Celiménou, ktorej zvodnej slovenčine Česi dobre rozumejú. V televíznej Zborovni učí po anglicky, v seriáli Záchranári zachraňuje s

eba, v Borušovičovej Vadí nevadí zazávidí rybám v Dunaji, v Babím léte režiséra Vladimíra Michálka hovorí Vlastimilovi Brodskému "tatínku". Za svoje postavy v SND, ktoré je jej domácim divadlom, získala pred Vianocami novú cenu Talent roka 2003. Zuzana Fialová.

Pre TV oko ste poskytli rozhovor pred viac ako dvoma rokmi. Ako by ste zhodnotili čas, ktorý odvtedy uplynul?
Úplne som sa zmenila. Zase.
Zase - znamená, že sa meníte pravidelne?
Život menia dramatické situácie, ktoré sa v ňom stávajú. A toto boli dva dramatické roky, hlavne, čo sa týka práce. Angažovali ma v pražskom Činohernom klube, hodiny som strávila cestovaním. Vstúpila som na plný úväzok do SND, kde teda musím byť k dispozícii, skúšam úplne všetko. Už mi asi chýba iba úloha vrátničky.
Ako ste sa zmenili?
Keď má človek veľa práce, musí niečo zo svojho života vytesniť. Deň sa nedá naťahovať. Najprv odchádzajú záľuby, voľný čas, potom kamaráti - teraz sa urazia. Nakoniec aj rodina frfle a začnete sa viac sťahovať do seba, aby ste to všetko zvládli a neplytvali energiou.
V čom ste zmúdreli?
Neviem, či som zmúdrela... Asi som pochopila, že tie oblasti, do ktorých v živote neinvestujete, prestávajú fungovať. Ľudia sa stratia, lebo nevydržia, nechcú alebo ich to už nezaujíma. No, a byt sa sám neuprace ani za svet.
Nie je to tak, že od seba očakávate prehnané výkony?
Na jednej strane si všetci určujeme nedosiahnuteľné výkony, ktoré poznáme zo svojho detstva. Každý sa pokúša o dokonalú formu podľa toho, aký vo svojom živote spoznal najväčší vzor, a to v každej oblasti - v práci, priateľstve, partnerstve. Nedá sa všetko. Aj ja na seba kladiem priveľké nároky, ale ako prvá si ich dokážem aj odpustiť.
Aké bolo skúšanie v Prahe?
Výborné. Tým, že som nebola doma, nemusela som sa o druhej poobede ponáhľať preč, a neponáhľali sa ani režisér a dramaturg, takže sme spolu mohli do večera rozmýšľať a hľadať súvislosti hry. Krčmové reči typu, že umenie je ako studňa, mi vždy išli na nervy. Keď už však ide o konkrétne dielo, zbožňujem takéto rozhovory. Každý dramatický text sa týka nejakej témy a na ňu máme milióny odvolávok v literatúre, hudbe, výtvarnom umení, dejinách. Z toho všetkého sa dá skombinovať niečo, čo je väčším odkazom, ako len keby sme transportovali slová do zvuku, pohybu a vizuálnej formy. S tým sme sa hrali.
Ako vnímate české herectvo?
Je to komplikované. Stále tvrdíme, že sme iní, máme rozdielne formy oznamovania vecí... Keby nás porovnávali oni, povedali by, že sú intelektuálnejší a my sme skôr živočíšnejší, čo nikdy neviem, čo znamená. Azda to, že sme blbší, alebo že oni sú necitliví? Nie je mi to jasné. Pravda je však taká, že české publikum je na svojich hercov zvyknuté a dokáže z menej prečítať viac. Náš divák je rozmaznaný a kladie vyššie nároky na dušu. Neviem, ako to mám inak povedať. Chce ju vidieť, a bodka. Nezaujíma ho len intelektuálny opis stavu postavy, keď sa opisuje, v akom je asi rozpoložení vzhľadom na spoločnosť, partnera alebo samého seba. Česi to však majú radi.
Ako s vami spolupracovali?
Museli sa snažiť. Niekedy som mala pocit, že ma na javisku roztrhne, že sa tam nič nedeje. Raz som sa vyrútila proti Matejovi Dadákovi, ktorý hrá Mizantropa, a zmastila som ho na scéne. Oslobodil sa a odrazu tam stál naozajstný zbitý Matej Dadák, stískal ma a miloval. Slovom, boli sme si navzájom prospešní.
A diváci?
V prvých momentoch mali českí diváci pocit, že som akási hlúpa, alebo čo. Potom sa to zrazu zlomilo a začali za nami chodiť a chváliť, ako v hre všetko spolu sedí. Naučili sa mať radi toto javiskové spojenie slovenského a českého. Považujem to za obrovský úspech, že sa moje obsadenie nestretlo s odsudzujúcou otázkou, prečo im tam hrá hlavnú rolu Slovenka.
Ani novinári sa takto nepýtali?
Novinári áno. Jediná odpoveď, čo mi vtedy prišla na um, bola, že žiadna česká herečka nevie tak dobre po slovensky ako ja.
Hru Mizantrop priviezol Činoherný klub aj do Bratislavy. Ako reagovalo naše publikum?
Bolo to fiasko. Slovenskí diváci v tejto hre neprijali českých hercov.
Ako to zniesli vaši kolegovia z Prahy?
Najlepšie na tom je, že to necítili. Mysleli si, že je všetko v poriadku. Ja som sa však klepala, hoci negativita publika nebola namierená voči mne, ale voči nim. Na divadle je najfantastickejšie to, že sa v ňom ukazuje duša a podstata každého národa. Maďari vždy budú hrať inak ako Nemci, Francúzi budú pýchu na svoje slovo deklamovať zakaždým, aj keby ste neviem čo robili, Poliaci budú zo seba strhávať šaty, a tak môžeme pokračovať.
Pri odovzdávaní ceny Talent 2003 povedal o vás Martin Porubjak, že patríte k rebelantom. Akceptujú v SND vašu povahu?
To nie je rebélia. Môžem byť aj ticho, to je pravda. Myslím si však, že divadlo je dialóg, a predtým, ako prejdeme do dialógu s divákom, musíme najprv viesť dialóg medzi sebou. Nemôže to byť monológ. Vystupujeme síce za hru, za režiséra, ale aj za seba. O niektorých veciach viem viac ako režisér. Napríklad o tom, ako ženy tichučko plačú, keď sú unavené, aké sú v každodenných prejavoch a prežívaniach. Okrem toho, mám veľký vzťah k literárnemu textu, čítam všetko. Samozrejme, že musím hrať rôzne žánre, ale nerada účinkujem v hrách, ktoré sú zle napísané. Nikdy si neodpustím, aby som to nedala najavo. Na druhej strane, keď je niečo výborné, napríklad dramatizácia Timravy, ktorú napísal Peter Pavlac, tak to bez brblania hneď pochválim. Rebélia? Proste, mám vlastný názor. Bolo by čudné, keby som ho v tridsiatich rokoch nemala, nie?
Svojimi názormi v Sedem s r. o. ste vyprovokovali divákov k rôznym, aj negatívnym vyjadreniam. Preto ste odtiaľ odišli?
Áno aj. Keď začnú ľudia písať, že by mi mali odňať dieťa a podobné veci, čo ja viem, či to potrebujem? Určite nie.
Medzičasom ste sa dosť zmedializovali. Nejde vám to na nervy?
Možno sa to len tak zdá. Nie som anketový typ. Darmo by mi niekto volal s otázkou o vstupe do NATO. Na tieto informácie máme rosničky a politikov. Nemám ani pocit, že by ma na ulici spoznávali ľudia. Však ani nemôžu, veď po skúške vyzerám ako Quasimodo.
Ako vníma váš malý syn Dávid, že má takú mamu?
Ja som vyrástla s tým, že môj otec bol mediálne známy. Páčilo sa mi, že je v novinách. Keď nebol doma, aspoň som si ho kúpila v stánku. Dávid zatiaľ nečíta, v komiksoch sa nevyskytujem, a ostáva mi len dúfať, že mu to nejako neublíži.
Keď vás vidí hrať, neodcudzujete sa mu?
Odcudzujem, ale obdivuje ma. Zrazu je medzi nami nejaká zvláštna bariéra - prestávam byť maminkou, ktorá chodí v teplákoch po byte a stále niečo rozpráva. Na druhej strane je v jeho očiach taký obdiv, aký som v živote nedostala za štrúdľu, aj keď sa mi podarila. Verím, že je to niečo, ako keď sa hovorí - vážim si svoju mamu.
Nevyľakali ste ho niekedy?
Seba som vyľakala. Prvýkrát som ho vzala do divadla na predstavenie Desať malých černoškov, veď je komické. Sedel v hľadisku, ja som bola na javisku, z ktorého počas hry vôbec nezídem, a pri tretej mŕtvole som si uvedomila, že ich bude ešte päť! Vydesila som sa, akí sme my, dospelí, cynickí. Zabávame sa, keď počítame mŕtvoly.
Už ste sa stretli s diváckym nezáujmom?
Našťastie, naši diváci sú takí uvedomelí, že dialóg budú viesť, aj keby mal byť negatívny. Stretla som sa už s odsudzovaním hry, s odporom, aj so zásahmi od divákov...
So zásahmi?
Napríklad, na predstavení Dona Juana. Doňa Elvíra, ktorú hrám, odíde z kláštora, vezme si Juana a on ju hneď po svadobnej noci opustí. Keď ho konečne dolapí na koni, povie jej, že on si všetko rozmyslel a že ju nemiluje. Chceli sme trochu ísť proti tejto situácii, možno aj preto, že sme to už poniektorí zažili, keď je ti už len do smiechu z toho, akej hroznej veci sa ten človek voči tebe dopustil. Keď sa už proste nedá nič iné robiť, len smiať. A tak sa rozosmejem a začne sa smiať aj Don Juan, lebo si odrazu myslí, že vau! všetko je v poriadku a že budeme kamoši. Neviem prečo, ale diváčky sa na tejto scéne veľmi bavia. Vtedy sa jeden starší pán v šiestom rade postavil a zvolal: "No tak už asi dosť, nie?" Vzal to nejako osobne. Asi mal pocit, že sa Elvíra málo trápi. Diváci sú fajn. Majú názor.
S režisérom Martinom Čičvákom, s ktorým ste naštudovali pražského Mizantropa, momentálne skúšate v SND novú hru Arabská noc. Aká je?
Strmým tempom sa v nej lámu, miešajú a premieňajú všetky žánre - dráma, komédia, bulvár, konverzačka. Ide to jedno cez druhé, až vzniká nová forma, ktorá ešte nemá pomenovanie. Pre seba tomu hovorím eklektizmus žánrov. Keď som ešte bola v rokoch dospievajúceho filozofovania, mala som predstavu, že pokiaľ ste inteligentný človek, musíte pochopiť, že chaos je jeden zo zmysluplných systémov. Táto hra sa mi zdá veľmi podobná logickému chaosu. Zrazu sa vytvorí ucelený tvar, ako je aj život, ktorý sa láme v jedinej sekunde. Ideš, napríklad, po ulici v rozhovore s najlepšou kamarátkou a pred tebou niekto dostane epileptický záchvat. Niekto iný sa pozerá z auta a nabúra, už sú tam policajti a pýtajú pokutu. Vzniká niečo ako tragifraška. V tejto hre v najhorúcejšiu letnú noc, keď je spln, na ôsmom poschodí paneláku začne miznúť voda... Zvláštny text. Asi sa ho celý naučím naspamäť.
S Martinom Čičvákom a dramaturgom Martinom Kubranom ste z Prahy už zohratý tím, však?
My máme s Kubranom dokonca vytvorenú dramaturgickú dvojicu - parfum a semeno. Označuje mužský a ženský princíp. Vždy existujú dva pohľady na každý problém, dilemu, konflikt, ktoré sa dajú rozobrať a zhodnotiť. Tak sme robili aj Mizantropa.
Dokážete porozumieť mužskému princípu? Dá sa to?
Viem byť k nemu tolerantná.
A oni k ženskému?
Veľmi. Myslím, že ich fascinuje. Teraz nehovorím o osobnom živote, ale v divadle absolútne dôverujú ženskému vnímaniu.
Niečo podobné hovoril o sebe aj Peter Pavlac, keď písal Timravine Veľké šťastie...
Je to asi nevyhnutnosť. Bohužiaľ, v technike divadlo už nemá kam napredovať. My už môžeme naplno pracovať len s vedomím a podvedomím. Film sa naopak stále zdokonaľuje, my musíme hľadať iné cesty. Jediné, čo ešte môžeme dodať v divadelnom svete, je ženské vnímanie - úplne nový pohľad na staré veci. Presnejšie, nie nový, ale potláčaný, lebo divadlo bolo doteraz nežne patriarchálna záležitosť.
Nastupuje ženský svet?
Dúfam, že nie!
Získali ste profesionálne ocenenie, ktoré vám prisúdila komisia starších kolegov - Milky Vášáryovej, Milana Lasicu a Martina Porubjaka. Akú má pre vás cenu?
Keby mi práve oni povedali len tak, bez ceny, že svoju prácu robím dobre, už vtedy by som bola celá šťastná. Pri odovzdávaní ceny som mala vopred pripravenú vtipnú reč, ale odrazu som začala koktať a povedala som pravdu: Hoci herec pôsobí veľmi sebavedomo, lebo to vie predsa zahrať, je to v podstate nekonečne neistý človek. Keď za mnou po predstavení niekto príde a povie, že to bolo úplne zle, absolútne mu verím. A naopak. Nedokážem naraz hrať a zároveň mať sebareflexiu a objektívny pohľad na to, ako hrám. To sa proste nedá.
Celá sa dávate všanc?
Stále sa čudujem, kde vlastne herci berú tú odvahu vyliezť na scénu. Veď je to neuveriteľná drzosť vyjsť pred toľkých cudzích ľudí a ukázať im kus svojej duše aj s tým rizikom, že ťa vysmejú. A to v čase, keď si ľudia okolo seba stavajú čo najviac ochranných barikád. Takže potom, keď príde niekto, o kom viem, že to robí dobre a dôverujem jeho názoru, a povie mi, že to robím dobre aj ja, tak to mám aspoň na mesiac života!
Nebojíte sa, že svoj úspech budete musieť stále odznovu potvrdzovať?
Vôbec nie. Zodpovednosť cítim vždy, keď hrám. Pred nejakými štyrmi rokmi som si uvedomila, že už nie som študentka, aby sa mi odpúšťalo v zmysle - ále, nechajte ju, ona je taká zlatá! Skrátka, pocítila som, že som už rovnocenný partner svojich kolegov.
Nezávidia vám mladí túto cenu?
Nemôžu mi závidieť, lebo ju ešte môžu dostať. Skôr mi závidia tí tesne po tridsiatke, ale tomu rozumiem. Bolo by užitočné, aby vzniklo viac takýchto cien. Je to aj satisfakcia, aj výrazná finančná odmena. Však to je hrozné, ako u nás ľudia v kultúre živoria! Sponzoring úplne spí. Chápem, že aj šport je pre krajinu dôležitý, ale rovnako dôležitá je aj kultúra. Keby neboli mecenáši, nebol by napríklad ani Michelangelo.
Ako miniete svoju odmenu?
Nedá sa za ňu kúpiť nový byt, tak som sa rozhodla, že si nekúpim ani nič iné a vyrazím do USA. Prenajmeme si veľké auto a pôjdeme na dva mesiace krížom cez celú Ameriku.
Chcete ukázať Davidovi Disneyland?
Určite, aj keď súčasným deťom, ktoré pozerajú všelijaké foxkidsy, to už až tak veľa nehovorí, ako kedysi mne, keď som vyrastala v petržalskom paneláku. Keď som mala dvanásť, môj otec sa vrátil z Ameriky a ukazoval nám záznam z Fantasylandu. Myslela som si, že to nie je možné, že sa mi to možno len sníva! Ako tam mohol môj otec ísť a mňa nezobrať?! Považovala som to za najväčšiu krivdu svojho detstva. Myslela som, že zomriem od sebaľútosti. A to je tá trauma, ktorú si pôjdem pekne kompenzovať.
Rada sa ľutujete?
Hrozne rada! Je to príšerná vlastnosť, najhoršia na svete, ale už som sa naučila využiť ju na javisku. Keď moja postava niečo strašné prežíva, každý sa pýta, ako sa môžem tak úpenlivo rozplakať. Nikto nevie, že vtedy najviac ľutujem samu seba.
Používate hereckú techniku v reálnych vzťahoch?
Snažím sa používať aj rozum! Každý sa podľa svojich možností a morálky snaží robiť to isté. Veď aké etudy dokážu vytvoriť ľudia, keď sa rozprávajú s policajtmi! Každý použije všetko, pokiaľ mu o niečo ide. Herecké prostriedky sú obyčajné komunikačné prostriedky, nie je to nič iné.
Tento rok sa v tlači niekoľkokrát objavilo, že túžite mať druhé dieťa. Čo vás vedie k takýmto vyhláseniam?
Donútili ma k tomu. Telefonovali mi z bulvárneho denníku, že ma dajú na titulnú stranu a mám si vybrať z dvoch tém. Prvá bola, že si vraj hľadám otca pre svoje dieťa, a druhá - prestala som s drogami. Nekompromisne mi povedali, že to aj tak uverejnia nezávisle od mojej vôle, a na mňa s mojím priateľom nasadia paparazzov. Právnici mi potvrdili, že na to majú právo a že súdiť by som sa s nimi mohla len v prípade, keby ma ich článok materiálne alebo inak veľmi konkrétne poškodil. Tak som sa s nimi stretla a ponúkla som im vlastnú tému, ktorá sa mi zdala byť najschodnejšia. Proste, vydieranie.

Skryť Vypnúť reklamu

Kto je to:
Zuzana Fialová (1974) na scénu SND vstúpila ešte ako študentka VŠMU v úlohe Shakespearovej Júlie. V tejto divadelnej sezóne hrá v predstaveniach Veľké šťastie, Don Juan, ...a napokon nezostal už nik, Portugália, Tančiareň, Na konci hry, Krcheň nesmrteľný, Konečne slobodný. Momentálne sa v SND pripravuje na premiéru hry Rolanda Schimmelpfenniga Arabská noc v réžii Martina Čičváka, ktorý ju v predchádzajúcej sezóne obsadil do hlavnej postavy Celimény v Moliérovom Mizantropovi v pražskom divadle Činoherní klub. Hrala v slovenskom filme Evy Borušovičovej Vadí nevadí, vo filme českého režiséra Vladimíra Michálka Babí léto, na televíznej obrazovke krátko účinkovala v relácii SEDEM s r. o., v sitkome Zborovňa a šesťdielnom seriáli Záchranári. Koncom roka sa stala držiteľkou novej divadelnej ceny Liberálnej spoločnosti Talent roka, určenej pre mladých umelcov do tridsať rokov, ktorá je podporená sumou 250 000 korún. Má šesťročného syna Dávida.

Skryť Vypnúť reklamu

Povedali o nej:
Milan Lasica, spisovateľ, režisér, herec, humorista
Zuzana Fialová je veľmi pekná a veľmi inteligentná, čo posudzujem podľa toho, aký skvelý má zmysel pre humor. Nepoznám ju bližšie, ale keby som ju spoznal, nepochybujem o tom, že by som sa nesklamal.
Milka Vášáryová, herečka a pedagogička
Zuzanu sledujem od školy a vždy som si myslela, že je jedna z najtalentovanejších. Prešla zložitými životnými cestičkami - o to viac oceňujem, ako sľubne sa jej talent vyvíja. Má šancu byť vynikajúca, ak bude na sebe stále pracovať a neuspokojí sa s tým, čo dosiahla. Ešte budeme o nej veľa počuť. Veľmi jej držím palce.
Martin Porubjak, dramaturg a režisér
Zuzanu Fialovú si nemôžete nevšimnúť ani v živote, ani na javisku. Je sebavedomá, tvrdohlavá, krásna a napriek úspechom nespokojná. Život nemala jednoduchý, ale zatiaľ ho obdivuhodne zvládla. Spolupráca v divadle je s ňou vždy dobrodružstvom. A dobrodružstvo nenudí!

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  2. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme
  3. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť
  4. Čo napĺňa v práci úspešné ženy v jednej z najznámejších firiem?
  5. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  6. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  7. Nové číslo Historickej revue
  8. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  9. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  10. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  1. Faculty of Management Comenius University in Bratislava
  2. Čo napĺňa v práci úspešné ženy v jednej z najznámejších firiem?
  3. Svieže jarné ceny v PLANEO Elektro sú aj v marci extra výhodné
  4. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  5. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  6. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  7. Nové číslo Historickej revue
  8. Veolia dostala exkluzívne do správy projekt SKY PARK
  9. AS EUBA vyhlasuje protest proti novele zákona o VŠ
  10. Firmy sa spojili s učiteľmi, rozhodli sa pomôcť chudobným žiakom
  1. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 25 290
  2. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 14 847
  3. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 12 845
  4. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj 12 385
  5. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 10 703
  6. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 9 682
  7. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 9 490
  8. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele 8 163
  9. Nové číslo Historickej revue 7 868
  10. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 6 101
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu