Dopravné zápchy, chaos, špina, zničené budovy ministerstiev, diery od striel v budovách pri letisku. V uliciach americké vojenské autá Military Police - z každého okna zelených hummerov trčia hlavne samopalov, guľometov. Americkí snajperi z áut pre istotu mieria na každého podozrivého. Každodenná realita irackej metropoly Bagdad.
Napriek nestabilite v krajine a teroristickým útokom žijú Bagdadčania bežnými starosťami. Pred obchodíkmi na hlavnej obchodnej ulici Karade ich majitelia každý deň štartujú malé benzínové generátory prúdu. S elektrinou je to v niektorých častiach Bagdadu ako s dažďom - občas zaprší, ale väčšinou nie. Ak aj niekde občas funguje, nik za ňu neplatí. Bagdadčania neplatia ani za vodu, za telefóny. Za služby im nemá kto posielať účty. A aj keby účty posielali, nebudú platiť za niečo, čo poriadne nefunguje.
A veľmi nemajú čím platiť. Dôchodca dostáva mesačne tridsať dolárov a prichádza mu to naraz za tri mesiace. Inžinier zarába 150 dolárov mesačne, lekár v nemocnici má 120 dolárov, rovnako ako žena na materskej. Po vojne dostávali dôchodcovia a ženy na materskej peniaze v dolároch, teraz už v nových irackých dinároch, ktoré chce vláda rozšíriť. Priemerný plat sa vraj v Iraku teraz nepočíta, situácia je na to veľmi nestabilná.
Dom v Bagdade stojí najmenej 50-tisíc dolárov. Napriek tomu v niektorých štvrtiach vidno novostavby.
Viac tovaru, ale aj neporiadku
Vlani, pred vojnou vraj Iračania zarábali ešte menej ako teraz. V posledných desiatich rokoch nechodievali na dovolenky, nekupovali nič luxusné.
Ľudia, ktorých rátali medzi veľmi chudobných, teraz začali míňať viac. Na trhu je oveľa väčší výber tovaru a Bagdadčania dostávajú lepší plat. Začali kupovať, čo predtým nemohli. Keď bolo embargo, tovaru bolo málo. Teraz je viac najmä potravín.
Všade je strašná špina. Odvoz smetí funguje len v niektorých častiach. Kanalizácie sú zapchaté, staré, hrdzavé. Bagdadčania dúfajú, že všetko sa veľmi rýchlo zmení. Saddáma Husajna chytili, obnove Iraku nič nestojí v ceste.
„Prešlo už pol roka, čo Husajn nevládne, ale ľudia nepocítili väčšiu zmenu. Je síce demokracia, človek môže stáť na ulici a nadávať na vládu, ale to pre život nie je všetko. Najmä ak okolo nič nefunguje, je neporiadok. Irak predsa nie je chudobná krajina, nemusela by tak vyzerať. Každý dúfa, že ráno sa zobudí a v jeho štvrti začnú opravovať kanalizáciu, ulice, že bude fungovať elektrina, že sa nebude musieť obávať, kedy zasa prestane tiecť voda. Iračania sa veľmi trápili a nezaslúžia si to," myslí si Bagdadčan Firas Lutfi.
Niekoľko rokov žije na Slovensku a domov prišiel pozrieť rodičov pár dní pred tým, ako našli Saddáma Husajna. Keď v televízii ukazovali, ako vojaci vyťahujú bývalého diktátora z úkrytu v zemi, celá rodina Firasa Lutfiho sedela pred obrazovkami. Od šťastia plakali.
Firasov otec Šafiq Lutfi, známy vojak, ktorý bojoval aj v revolúcii za oslobodenie Iraku, plakal: „Spomenul som si na mŕtvych - synov, bratov - všetkých, ktorí zbytočne zomreli. Namiesto oslobodenia Saddám zmenil všetko na strach, vojny, tajné služby."
Ľudia chcú zmenu - hneď
Firas Lutfi hovorí, že ak sa v krajine o rok nič nezmení, Iračania určite vyjdú do ulíc a budú protestovať proti vláde a Američanom. „Už teraz sú nahnevaní, že nič nefunguje, že nie je benzín. A ešte majú čakať rok? To by bola obrovská chyba pre spojencov, a najmä Američanov." Keď sa skončila vojna, Bagdadčania sa Američanov pýtali, prečo neochránili banky, ministerstvo financií, prečo zlodejov nechali, aby mohli všetko kradnúť. „Odpoveď, že oni nie sú policajti, ale vojaci, nestačí," hovorí Firas Lutfi.
Na teroristické útoky si už Bagdadčania zvykli. „Keď som prišiel, mal som aj ja strach. Ale potom som si povedal, že nie je dôvod báť sa tak, aby som nešiel večer do centra. Rodičia ma odhovárali - nechoď v noci von. Ja som na nich nedal a začal normálne žiť. Tak to robí väčšina. Kamarát má zmenáreň. Jeho nezaujíma, že tú oproti prepadli a zobrali všetky peniaze. Ide ďalej a fungujú aj tí, ktorých zlodeji okradli. Zvykli si."
Zvykli si aj na nekonečné rady na benzínových čerpadlách. Irak má obrovské zásoby ropy, no benzínu niet. Pre rozbitý ropovod a nedostatok elektriny má rafinéria problém vyrábať.
Zničený Bagdad
Vojnu cítiť v Bagdade na každom kroku. Pred mestom z južnej strany je asi kilometer široké a kilometer dlhé šrotovisko plné bezvládne ležiacich zničených tankov, obrnených transportérov, diel ešte z predchádzajúcich vojen. Tisícky ton hrdzavejúcej ocele, ktorou Husajnova armáda bojovala proti susedným štátom. V centre Bagdadu rozbité prázdne opustené budovy ministerstiev telekomunikácií, financií, práce a ďalších.
Pri moste na brehu rieky Tigris zničený hotel Al-Rašíd, z ktorého reportéri svetových médií 20. marca odvysielali, že 15-minútovým útokom na najdôležitejšie ciele Bagdadu sa začala vojna. Dominanty mesta sú zničené, ale domy Bagdadčanov v obytných štvrtiach sú neporušené.
Na východnej strane Bagdadu šrotovisko bojových vrtuľníkov a lietadiel. Trupy vrtuľníkov ležia nahádzané na seba.
Atrakcie pre deti nefungujú. V zoo nie sú zvieratá, miestni tvrdia, že ich odviezli Američania. Nikto nevie, kam. Lunaparky sú prázdne, opustené ruské koleso trčí spoza hrdzavého plota.
„Je to bolestivé chodiť okolo zničených dominánt. Po vojne s Kuvajtom ľudia všetko obnovili, teraz je to znovu zničené. Nevadí, odišiel, chytili ho, budú ho súdiť. Teraz sú však Iračania zvedaví na plnenie sľubov, ktoré dali spojenci," hovorí Firas Lutfi.
Hotely, ktoré ešte fungujú, sú oddelené od ciest obrovskými betónovými tvárnicami. Aby teroristi nenarazili do hotelov autami plnými výbušnín. Každý Iračan odporúča cudzincom ubytovať sa na čo najnižších poschodiach hotela. Svetlo v oknách na horných poschodiach je ako terč pre rakety a protitankové granáty vystrelené teroristami.
Vchod medzi ochranné betónové tvárnice hotela Al-Hayad Tower strážia traja chlapi. Dvaja majú samopaly. Bez policajných uniforiem, bez označenia. Chránia hotel, aby sa k nemu nedostali teroristi, no ich samých cudzinec od teroristov odlíši len veľmi ťažko. V Bagdade človek stráca prehľad, kto by mohol byť terorista a kto ochranca. Aj preto vojaci koaličných síl, najmä americkí snajperi jazdiaci vo vojenských autách po centre Bagdadu, stále mieria ostreľovačkami na každého podozrivého.
Práce v Bagdade je vraj dosť
„Lepšie" miesta Bagdadu napriek chaosu stále ostávajú „lepšími". Najbohatšia štvrť v Bagdade je stále tá okolo ulice Al Emirat, najlepšia cukráreň je stále Al-Khassaki v bagdadskej štvrti Mansuor, v ktorej balia sladkosti do štýlových drevených škatulieka v ktorej si Iračania kupujú cukrovinky len v malom. V cukrárni totiž nie je problém minúť dvadsať dolárov na posedenie.
Najrušnejšia ulica je stále Karade v centre mesta. Na nej sú stovky obchodíkov so všetkým tovarom. Od handier zo Sýrie a Turecka až po typické arabské šatky na hlavu vyrobené hoci aj v Číne. „Nemyslite na teroristov, na výbušniny. Nepozerajte so strachom za každý roh, normálne choďte a nakupujte, inak sa tu zbláznite," nabáda cudzincov na ulici Karade predavač korenín, ktorý každé ráno na chodníku pri križovatke rozloží svoj stolík s korením.
Cudzinci sú na Karade tŕňom v oku, veľa ich tam po vojne nechodilo. Karade je centrum všetkého obchodu, nájdu tam prácu tisícky Bagdadčanov.
Na rozdiel od juhu Iraku, kde ľudia nemajú ani strechu nad hlavou, kde popri cestách vybiehajú akoby spod zeme a žobrú od vojakov, ktorí z Kuvajtu vozia v konvojoch zásoby pre vojenské tábory, v hlavnom meste je vraj práce dosť. „V Bagdade sa nájde práca. Človek môže robiť aj dve roboty naraz. Väčšinou sa obchoduje. Predaj - nákup. Veľa ľudí robí taxikárov. Keď má človek auto a nemá robotu, ide robiť taxikára a uživí sa. Je tu aj množstvo zmenární. Všetci moji kamaráti majú prácu. Kto v Bagdade chce, robí," hovorí Firas Lutfi. „Nedá sa povedať, aká je v Iraku nezamestnanosť, lebo všade je to inak. Ani v samotnom Bagdade nie je situácia stabilná. Firma mesiac funguje, potom ľudí prepustia, o mesiac ich volajú naspäť, lebo zasa začína fungovať. Nestabilita nie je len pri práci. Napríklad jedna nemocnica má dostatok liekov, iná nemá čím liečiť."
Autor: RICHARD FILIPKO Bagdad - Bratislava