Štátnym úradníkom sa u nás nežije o nič lepšie ako obyčajným smrteľníkom. Jediným rozdielom je, že úradníka platí štát. V rovine „klasického“ úradníka je táto odlišnosť sotva vnímaná. Skutočný rozmer získava až vtedy, ak je štátny úradník súčasne aj politikom.
Na ministrov alebo štátnych tajomníkov verejnosť iste hľadí inak ako na úradníčku daňového úradu. Ich zodpovednosť, postavenie a aj príjem si iný pohľad zaslúžia. Horšie je, ak týmto „iným pohľadom“ vnímajú politici v službách štátu sami seba.
Nedávno nám výsledky svojej autoreflexie predstavil minister Kňažko. Keď sa dozvedel, že jeho podriadení ho za štátne peniaze podporili v telefonickej súťaži, urobil gesto hodné kráľov - pretelefonovanú sumu zaplatil zo svojho. Nastavil si zrkadlo a uvidel v ňom gavaliera. Celú trápnu historku s telefonátmi do relácie Sito zredukoval na otázku svojej cti a zo súboja s „ohováračmi“ odchádzal ako morálny víťaz. Aspoň vo svojich očiach.
Pozornému pohľadu platiteľa daní však určite neunikne iná stránka Kňažkovej frajeriny. Hoci veľkodušne platil zo svojho, nezaručil, že nabudúce ho jeho verní nepodporia za štátne znovu. Ktovie, či by Kňažko platil aj vtedy, keby sa o telefonátoch nedozvedela verejnosť. A ktovie, či práve teraz niekto z jeho úradu nevolá opäť.
Bagatelizovanie neporiadku vo vlastnom úrade nie je jedinou výsadou vysokých štátnych úradníkov. Môžu si dovoliť oveľa viac. Môžu napísať zákon, ktorý treba pre zlú prácu ministerstva prepísať. A môžu byť pritom na svoje ministerstvo hrdí - presne ako minister Magvaši.
Tento štátny úradník dokáže v jednej odpovedi na novinársku otázku vysloviť hrdosť na svoj rezort a súčasne spomenúť rezervy, ktoré sa objavili „napríklad pri zákone o Sociálnej poisťovni“. Všetky hrubé chyby, ktoré novelu sprevádzali už od jej uvedenia do života, vznikli podľa neho preto, že ho „nie vlastnou vinou“ celkom nedomysleli. Ak minister pripisuje vinu niekomu inému, nemožno sa jeho hrdosti čudovať. V takom prípade však ide o vážny prípad slepoty. Aj on si predsa musel všimnúť, že zlý zákon predložilo jeho ministerstvo.
Ak to minister Magvaši nevidí, neotrasie jeho hrdosťou zrejme ani to, že sa nový zákon bude musieť znovu novelizovať, a už vôbec nie peniaze, ktoré každá novelizácia stojí. Ťažko potom môžeme od neho očakávať, že si všimne meškanie reforiem.
Vysokí štátni úradníci si nežijú zle. Majú slušný príjem, ochranku, vládne auto so šoférom. To, že majú zodpovednosť, vnímajú často len ako doplnok k ostatným výsadám. U niektorých sa zodpovednosť začína a končí pri pohľade na samého seba. Takýchto politikov - úradníkov máme veľa. Sú to naši zlí zamestnanci. Ak ich tak veľkodušne platíme, sme zrejme príliš dobráckymi zamestnávateľmi.
JURAJ JAVORSKÝ
