Premiérovi by sa dalo veriť, keby jeho slová podporila prax. Vláda však nad verejný záujem postavila svoj vlastný záujem o prežitie a nepostihnuteľnosť v každom s(S)mere.
Volení zástupcovia ľudu, ako vidíme, s radikálmi sympatizujú alebo nie sú schopní rozpoznať hrozbu, ktorá sa za nimi skrýva. V komunálnych či krajských voľbách pôjde aj o túto tému.
Nezáujem voličov pomohol zmobilizovať hlasy pre Mariana Kotlebu v Banskej Bystrici a vytvoriť tak na Slovensku hnedý ostrovček. Nie však dôvod obmedzovať demokraciu, ak si nevieme vládnuť.
Prezident ocenil aj hudobníkov s presahom do spoločenského diania. Je správne, že vyznamenanie dostal aj Kocáb za odsun sovietskych okupantov z nášho územia.
Politikovi so šálom aj Kotlebovi porastú preferencie. Danko s Bugárom budú naďalej kamaráti, kauza Bašternák sa nevyšetrí, Kaliňák neodstúpi, pribudnú ďalšie skutky, ktoré sa nestali.
Poznanie, že Západ je vystavený cielenému rozkladu formou masového ohlupovania alebo systematickou podporou protisystémových a radikálnych síl, už preniklo aj za Atlantik.
Slabosťou Európskej únie je fakt, že jej budúcnosť závisí od rozpoloženia jednotlivých členských štátov. A od vôle ich voličov. Ale aj od nevôle politikov reagovať.
Opozícia so Sulíkom na čele je izolovaná, rozdelená, oslovujúca časť voličov na jednej strane barikády, ktorá je neprekonateľná a delí oba tábory desaťtisícového sporu.
Sídliskoví delostrelci ani obskúrni podnikatelia a ani politici hádžuci z balkónov svojich pozícii hlučné petardy nenávisti nemôžu udávať tón spoločnosti.
Spoločnosti, ktoré považujeme za vzor demokracie a na ktorých obdivujeme fungujúci právny systém, stoja na kultúre, ktorá dôsledne chráni slabších, menšiny aj ženy.
Populistický Fico číslo 1 si vytvoril nadšené publikum, ktoré prekračuje rámec jeho chradnúcej voličskej základne – ale uteká k SNS, Kollárovi či Kotlebovi. O čo tichší je Ficov proeurópsky dvojník!
Dopyt po slušnosti existuje. Kauzy Ficovej vlády a spolu s nimi spojené krivenie spravodlivosti nastoľujú každým dňom naliehavejšie otázku, či toto všetko možno trpieť.
Človeku bez perspektívy, ktorý za nízku mzdu čoraz ťažšie napĺňa svoje životné potreby, je ťažké neupadnúť do trpkosti. Problém riešili aj klasické komédie ako Vrchní, prchni!
Smer sa namiesto sebareflexie vydal smerom ku konfrontácii – zrejme, v mene kalkulácie, že toto by mohlo zabrať na voličov, čo odchádzajú ku Kotlebovi alebo k SNS.