v. Šéfoval československému i slovenskému kanoistickému zväzu a jeho zverenci vedia, že bol náročný a tvrdý, ale fér.

Bol to chlap, čo dodrží slovo. Chlap činmi aj postavou. Jazva na čele prezrádzala, že si svoje dokázal, vydobyl. O to nečakanejšie je, keď odíde, hoci ešte prekvapoval silou, chuťou do života a snahou opäť niečo nové a dobré vymyslieť.

Ľubomír Kadnár, čestný člen Slovenského olympijského výboru a dlhoročný predseda zväzu rýchlostnej kanoistiky, zomrel po krátkej a ťažkej chorobe.

Predbehli svet okolo nás

Keď som sa jeho zverenca, podriadeného, šéftrénera Pavla Blaha, inak aj Kadnárovej pravej ruky, spýtal, ako by ho charakterizoval, odpovedal z voleja: „Bol to búrlivák.“

Potom vysvetľoval, čo všetko Ľubo, s ktorým si dlhé roky vykal, ale neskôr mu Kadnár navrhol tykanie, dokázal. V roku 1969 založili oddiel Slávie Univerzity Komenského. V ňom nadväzoval na poznatky Ladislava Čepčianskeho. Oživil vysokoškolský šport po skončení kariéry v Dukle Praha.

Trikrát štartoval na majstrovstvách sveta (1963 siedmy v K2 s Pleierom, 1966 šiesty v K4 1000 m , 1971 ôsmy v K4 na 1000 m, deviaty v K4 na 10 000 m) a dvakrát na majstrovstvách Európy (1961 piaty v K 4 na 10 000 m, 1965 m štvrtý na K 2 na 10 000 m s Pleierom).

„Čepo aj s Kadnárom predbehli svet. Vymysleli nové veci v príprave. Dokonale zužitkovali vedomosti a na svojich chybách vystríhali nasledovníkov. Dovolím si tvrdiť, že ešte aj terajší zlatý štvorkajak ťaží z toho, že sa vyhol chybám vďaka poznatkom Čepčianskeho, Haviara a Kadnára,“ hovorí Blaho.

Ovplyvnili celú generáciu

Za Kadnára sa robili veci, ktoré vo svete ešte nepoznali. „Oni pozitívne ovplyvnili celú generáciu,“ hovorí Blaho. „Čepove skúsenosti nám demonštroval Ľubo. Bol náročný. Pamätám si za federácie na vysoké nároky v Slávii UK. Boli sme druhý - tretí oddiel v republike a kto chcel byť v tíme, musel čosi dokázať. Kto nebol v republike do tretieho miesta, nemal nárok tam byť,“ dodáva Blaho. Výhodou Kadnára ako šéfa bolo, že sám predvádzal, čo chcel naučiť. Jazdil s kvalitným pretekármi ako Souček, Bohutínsky, Kvasil, z ich poznatkov sa učil Attila Szabó a ďalší, až po zlatý komárňanský štvorkajak. Ten sa rodil postupne.

V roku 1995 novinári čakali na príchod dvojnásobných zlatých medailistov z juniorských MS v japonskom Janaši. Zostava veľa naznačí: Juraj Bača, Michal Riszdorfer, Martin Hluško, Zsolt Bogdány. Lietadlo meškalo. Kadnár rozprával hodiny o víziách kanoistiky. Spomínal mládež. O rok už bol štvorkajak strieborný na seniorských ME. Osádka sa menila, ciele sa zvyšovali, kvalita rástla.

Bol tvrdý a cieľavedomý. K svojmu športu viedol aj deti. Syn Juraj získal na majstrovstvách Európy zlato, striebro a bronz v dvoj- a štvorkajaku. „Ale zniesol aj to, keď sme ho presvedčili, že Juro sa nehodí pre štvorkajak. Uznal, neurážal sa, lebo vedel, že zmena prinesie dobro kanoistike,“ vysvetľuje Blaho.

Súťaživý typ, miláčik žien

Vážili si ho. On sa odvďačoval rozdávaním poznatkov. Kanoisti boli na sústredení vo Vysokých Tatrách, vedľa Kamil Haťapka s cyklistami. Vymysleli štafetový beh na 4x10 km. „Ľubo už ako veterán bežal dva úseky, lebo nemal koho postaviť, veľmi chcel zdolať haťapkovcov,“ spomína Blaho.

Po skončení kariéry učil na ekonomickej škole na Februárke. Vyučoval v reprezentačnom drese. Dievčatá boli do neho buchnuté, zbožnovali ho. Športoval aj v seniorskom veku. Bol lídrom zápasov starých proti mladým. Organizoval bežeckú ligu. Neskôr sa z neho stal školský inšpektor a potom asistent na vysokej škole. Tam chodil so zverencami do prírody. „Absolvoval s nami Zimný pochod na Duklu. Išli sme niekoľko desiatok kilometrov lesom iba s pomocou buzoly. Vedel sa zorientovať perfektne, ronako ako sa vedel zorientovať a presadiť aj v živote,“ dodáva Blaho.

Zlaté kruhy za výnimočnosť

Vyše dvadsať rokov viedol Slovenský zväz rýchlostnej kanoistiky, predtým Československý kanoistický zväz. Ako tréner pracoval s olympijským štvorkajakom, ktorý na OH v Barcelone 1992 skončil štvrtý, iba deväť stotín od medaily. Spoluzakladal Slovenský olympijský výbor. Riaditeľ Správy telovýchovných a športových zariadení na magistráte bol do roku 2004 predsedom jedného z najstarších vodáckych klubov VK Tatran Karlova Ves, ktorý mal v 66-ročnej histórii iba troch predsedov: profesora Klecandu, profesora Čárskeho a Ľubomíra Kadnára.

V roku 2007 dostal Zlaté kruhy SOV, ktoré sa udeľujú olympijským víťazom, osobnostiam svetového a slovenského športu, politického a spoločenského života za výnimočný prínos k olympijskému hnutiu a športu.