Jemný a technický basketbal patrí paradoxne medzi najrizikovejšie športy. Prudké zastavenia a neustále zmeny smeru pohybu, telesný kontakt, zrážky, zlé doskoky a údery loptou do prstov patria k najčastejším príčinám basketbalových zranení. Postihnuté sú najviac kolená (poškodenie postranných a skrížených väzov, meniskov), členky (podvrtnutia), vyskytujú sa aj zlomeniny končatín (prevládajú horné), a to hlavne článkov prstov a zápästia.
Ako príklad sme si vybrali slovenskú reprezentantku Martinu Godályovú (nar. 15. mája 1975, 185 cm). Bývalá hráčka a opora Ružomberka, dvojnásobná euroligová víťazka, v súčasnosti krídelníčka brnianskeho Gambrinusu, sa priam zázračne dostala zo zranenia kolien. Jej kariéra je mozaikou zranení a návratov. Na majstrovstvách sveta 1994 si v Austrálii prvý raz vážne zranila koleno – potrhané kolenné väzy. Liečila sa, na operáciu nešla. V roku 1996 v Sofii bola strojkyňou víťazstva Ružomberčaniek nad Bourges 65:59 v boji o tretie miesto v najvyššej európskej klubovej súťaži. V tej istej sezóne na jeseň si v nemeckom Aschaffenburgu potrhala väzy a zranila meniskus v druhom kolene. Dva roky nehrala, podstúpila viaceré operácie, chcela skončiť s basketbalom. Do kolien jej voperovali umelé väzy, úspešne. Lekári hovorili, že takéto „pružiny“ sú oveľa pevnejšie než tie skutočné, ale telo ich musí prijať. Trénerka SCP Natália Hejková sa aj v súvislosti s Godályovou zamyslela nad množstvom zranení kolien: „Za našich čias, v sedemdesiatych rokoch, trpeli najmä členky. Pripisovali sme to nekvalitnej, mäkkej obuvi. Dnešná síce pevne drží nohu, ale ohybnosť v kolenách je asi menšia.“ (šef, pf)
