Zostrelenie ruského bojového lietadla tureckou armádou vyvolalo obavy z hroziaceho konfliktu medzi svetovými veľmocami. Vôbec prvýkrát od studenej vojny štát NATO zasahoval proti ruskému letectvu.
Aj keď Rusi a Turci majú medzi sebou niekoľko sporov (arménska exkláva Náhorný Karabach na území Azerbajdžanu, podpora sýrskeho diktátora Bašara Asada, zakotvenie Turecka v euroatlantických štruktúrach), obe krajiny v posledných rokoch do väčšieho konfliktu nešli.
Prezidenti Recep Tayyip Erdogan aj Vladimir Putin sú v prvom rade pragmatickí politici, ktorí sa snažia spolupracovať. Vedia, že sa navzájom potrebujú, Turecko dováža z Ruska 60 percent plynu a 35 percent ropy pre vlastnú spotrebu.
Rusko zas potrebuje Ankaru pri výstavbe plynovodu Turkish Stream (náhrada za navrhovaný projekt South Stream), ktorý by cez Čierne more prevážal plyn do Turecka a potom cez Grécko do Európy. Mal by obísť problémovú Ukrajinu (a s ňou zrejme aj Slovensko).
Obaja lídri si to uvedomujú a napriek silnej rétorike vášne čoskoro vyprchajú a veci sa vrátia do normálu. Táto možnosť je najpravdepodobnejšia.
Tým, že sa obe krajiny potrebujú, majú aj niekoľko možností, ako si navzájom nepriamo ublížiť.
Rusko môže pomerne jednoducho zvýšiť ceny ropy a zemného plynu pre Turecko, čo by ohrozilo tureckú ekonomiku. Zároveň by to však ohrozilo aj budúce dodávky ruského plynu do Európy, čo nie je v jeho záujme.
Rusko môže tiež zvýšiť podporu pre sýrskych Kurdov a Kurdskú stranu pracujúcich, ktorá bojuje za štát Kurdov v Turecku a označujú ju za teroristickú organizáciu.
Ankara už niekoľko mesiacov zasahuje proti kurdským separatistom, ktorí vykonali niekoľko útokov. Ak by sa tento boj zintenzívnil, Turci by mali menšie možnosti zasahovať v zahraničí.
Niečo podobné však môže urobiť aj Turecko.
